ղľáԾ
To, že niekto vie písať poviedky, neznamená, že zvládne aj dlhší text. Bohužiaľ, exemplárnym príkladom je kniha 屹Գܳí dlhoročného účastníka Martinus Ceny Fantázie Jána Gálika.
Slovenská fantastika môže byť svetová – znelo motto kampane vydavateľstva Artis Omnis. Kampaň sa snažila vyzbierať peniaze na štyri slovenské knihy. Ja osobne som podporil dve – Hatalove Hliadky! Hliadky!, ktoré za svetové svojím spôsobom označiť môžeme, apotom Gálikových 屹Գܳý, ktorí majú však po prečítaní od svetovosti ďaleko. Alebo nie? Je možné, že by vzahraničí zabodovali? Neviem, lebo 屹Գܳí sa mi javia ako mimoriadne problematická kniha.
Nie zlá. Len problematická.
Príbeh sa začína povedomou scénou. Uprostred horského masívu, umelo vybudovaného na to, aby držal nepriateľov na severe, je priesmyk, ktorý stráži osamelý strážca. Počas tuhej zimy ho prepadne nečakaný nepriateľ, čo predznamenáva inváziu.
Úǻ 屹Գܳý až priveľmi pripomína ikonickú prvú scénu Piesne ľadu aohňa zo série Hra otróny. Atam sa podobnosti nezastavia. Gálik sa vo svojej knihe neštíti explicitného násilia aväčšinu jeho postáv možno definovať ako zlé alebo ešte horšie. Ak sa aj niekto „dobrý“ na scéne objaví, okolnosti ho rýchlo zomelú.
Vzahraničí by sa takýto štýl stretol s pomenovaním „grimdark“; ide osubžáner, pre ktorý sú typické negatívne postavy, drsná poetika aešte drsnejšie svety. Šťastné konce vňom nehľadajte. Typickým príkladom grimdarku je multimediálny svet Warhammeru.
Unás máme niečo podobné. Ide olinku fantastiky, vychádzajúcu zpoetiky českých autorov deväťdesiatych rokov, ktorí sa označujú ako Rigor Mortis. Knim sa kedysi svojím spôsobom radil napr. aj Juraj Červenák.
Knihy ztejto linky sa vyznačujú drsnými svetmi, cynickými amorálne ambivalentnými hrdinami aobrovským množstvom krvavej akcie.
Gálik balansuje medzi týmito dvomi subžánrami. Neviem, čo je chcené ačo náhoda, ale na tom evidentne nezáleží. Oba subžánre sú veľmi podobné a nemá zmysel medzi nimi hľadať rozdiely.
Problémom je práve presýtenosť slovenskej fantastickej scény takýmito knihami. Skazené svety, drsní hrdinovia bez empatie čizmilovania aveľa násilia. Tohto unás máme pomerne dosť, už to začína byť otravné anudné.
Gálikovi nepomáha ani fakt, že jeho hrdinovia sú nudní od podstaty. Konkrétne hlavní protagonisti knihy – mladík Randor arytier Morenheim. Obaja sú nezraniteľní majstri vzabíjaní, pre ktorých žiadny súper nie je dostatočnou výzvou, obaja nemajú skoro žiadne svedomie aoich morálnom kódexe sa takisto nedá hovoriť. Jediný rozdiel medzi nimi je v tom, že jeden je utáraný adruhý zaryto mlčí.
Ani ostatné postavy nie sú na tom lepšie, ide len oplochý komparz. Takéto postavy dokážu utiahnuť poviedku, ale dlhší príbeh nezatraktívnia.
Pritom je to škoda, lebo Gálikov set, hoci na prvý pohľad klišéovitý, je mimoriadne zaujímavý. Veľmi rád by som ho preskúmal očami zaujímavejších akomplexnejších hrdinov. Lebo vskutočnosti je originálny anápaditý. Teda, ak sa nekúpe vkrvi.
屹Գܳí predstavujú nápaditý svet, zaujímavo napísaný už skúseným autorom, no naplnený plochými hrdinami. Priamočiary príbeh nie je napínavý do takej miery, aby vás nútil otáčať stránky.
Ak máte radi jednoduché akčné fantasy, 屹Գܳí pre vás asi nebudú predstavovať problém. Keď však mám prisúdiť nejakej fantasy knihe ٴDZDzť, bude musieť byť viac ako len plochým krvákom.
Ján Gálik: 屹Գܳí
Žilina: Artis Omnis, 2021
