ղľáԾ
Anekdoty (a iné smútky?)
Tomáš Janovič
Najsmutnejšie anekdoty
Slovenský spisovateľ, Bratislava 1995
Vždy, keď vpredpeklí Klubu slovenských spisovateľov stretnem impozantnú postavu Tomáša „Tomina“ Janovica, zarezonuje mi vmozgovni jedna zjeho (a mojich) obľúbených anekdôt. Kohn ide po ulici azrazu na ňom pristane pozdrav od okololetiaceho vtáka. Kohn vyčítavo pozrie nahor apovie: Ainým spievajú...
Samozrejme, je to takpovediac moja transkripcia tejto mohutne filozofickej anekdoty, aTomášovo podanie nedosiahnem (ostatne, pre túto anekdotu platí viac ako pre ktorúkoľvek inú to, že najlepšie vyznie vpodaní „svojho“ rozprávača) ale...
Tomáš Janovic je nesporne na čele preriedeného pelotónu humoristov slovenských, tých humoristov, ktorí neťažia zlacného podpásového humoru (myslím to aj anatomicky), tých humoristov, ktorí ľahkú intelektuálnu hru s (tragikomičnom povýšili na Umenie. Nie je ich unás mnoho (nechcem menovať, aby som nedával impulz navytvorenie ďalšieho „Zoznamu“), no dá sa konštatovať, že Zoščenko, Gogoľ, Twain, Iľf & Petrov (ale aj Vlado Bednár či Milan Lasica) udržujú krehko vybalansovanú lodičku svetového asvetovo slovenského humoru vtom správnom kurze.
Najnovšia kniha Tomáša Janovica má titul Najsmutnejšie anekdoty. Nezainteresovaný čitateľ ju azda otvorí sopatrným pocitom, súc odchovaný prvoplánovými humoristickými anajmä „humoristickými“ rubrikami masových časopisov. Vzápätí, pokiaľ má, samozrejme, nadhľad nad sebou (a okolím), sa začíta apochopí. Ak už nič iné aspoň to, že anekdota nemusí byť len onevernom manželovi. Mimochodom, aj takúto anekdotu, no skôr story „ze života“ vknihe nájde aprebehne vňom proces, ktorý vprípade Janovicových textov prebieha zákonite po linke: úsmev – zamyslenia – poznanie – aazda katarzia.
Domov
Domov je tam / kde síce nevieš / kedy ťa podrežú / ale zato vieš / akým nožom /
Neviem ako vy, ale mne sa pri čítaní tejto maximy popri smiešku na perách zatrepoce pomerne funkčná pumpa, ktorú nosím už zopár rokov vhrudnom koši...
Samotná kniha je útla, navyše vytlačená na papier, ktorému sa tuším hovorí recyklovateľný. Ale ako vravievali naše staré mamy: Dobrého málo stačí... Šarmantná grafická úprava, nádherne vreckový formát – čo dodať. Lepšie je zacitovať.
Pri čítaní seba
Treba veľa tmy, kým ľuďom začne svitať.
(1965)
Treba? Treba!
(1995)
Skrátka – Tomáš Janovic... Kedysi iný Tomáš (a po ňom mnoho ďalších) neveril, kým nevložil prsty do rán. Tomáš Janovic neustále vkladá prsty do rany života. Verím, že mu ich život nepricvikne. Akeď, tak áno...
Maroš Bančej
(In: Knižná revue, V. ročník, 2. 11. 1995, č. 22, s. 5)
