ղľáԾ
Poľská spisovateľka a prekladateľka Weronika Gogola napísala knihu oSlovensku pre poľských čitateľov, ktorá má byť reportážnym výstupom. Pohráva sa smyšlienkou ukázať susedov aich krajinu včo možno najzaujímavejšom svetle azároveň tak trochu odôvodniť, prečo sa pre ňu stalo Slovensko finálnou destináciou. Po prečítaní knihy sa tu však problematickým stáva nielen žáner reportáže či naratívny štýl, ale aj vykolíkovaný zámer knihy či zvolené témy.
Ufo nad Bratislavou osciluje medzi väčšími okruhmi od slovenskej politiky posledných dekád (mečiarizmus, vláda bývalého premiéra Roberta Fica, zvolenie súčasnej prezidentky Zuzany Čaputovej, výskyt ĽSNS vparlamente ai.) cez „veľké“ dejiny (SNP, deportácia Židov zo Slovenska, maďarizácia), historické osobnosti (Juraj Jánošík, Svätopluk, Pribina, Milan Rastislav Štefánik), problematiku menšín, architektúru (chátrajúce technické pamiatky, stavba Mostu SNP, zánik neologickej synagógy vBratislave apod.) až po folklór (výroba čepcov), (pop)kultúru (tvorba muzikálu opoľskom pápežovi) atelevízny brak (úspech relácie Zem spieva).
Gogola si tak vzala do rúk ohromujúce množstvo informácií. Tie sa pokúša na pomerne malej ploche dávať do súvislostí – minulosť Slovákov ako národa, ktorý netvoril svoje dejiny, ale nechával sa nimi iba strhnúť – asúčasne prepájať kolektívne traumy sprítomnosťou atým, ako sa nielen „občiansky“ susedia Poliakov správajú. Kapitoly pôsobia „na prvú“ dobre akonzistentne pre vytýčenú cieľovú skupinu, no pri bližšom pohľade vyvolávajú skôr dojem unáhlenosti apocit neistoty v pochopení, vakých mantineloch sa vlastne autorka chce pohybovať.
Nedá sa uprieť fakt, že v knihe sa pracuje so zdrojmi na vecnej úrovni svedomito, ale jej najlákavejšia časť spočíva paradoxne skôr vautorkinom humore azvedavosti, ktorých je, bohužiaľ, vtexte menej ako viac. Narážky a popkultúrne odkazy od Šialeného Maxa cez Hry otróny až po Mestečko Twin Peaks sú trefné anechcene pripomínajú glosy zo 60. rokov minulého storočia, ktoré včasopise Mladá tvorba uštipačne komentovali stále sa opakujúci problém snárodnou traumou Slovákov ako obete vo víre veľkých dejín. Jej popis tvorby muzikálu opápežovi Jánovi Pavlovi II. na pôde Divadla Andreja Bagara vNitre či priebehu Medzinárodných majstrovstiev vkopaní hrobov, vktorých sa stretnú zástupcovia Česka, Slovenska, Maďarska aPoľska, sú oproti ostatným politicky či historicky nasýteným kapitolám podané ľahko aponúkajú to, čo prvotne titul vanotácii sľubuje – pohľad na aspekty krajiny, ktoré autorku lákajú, azároveň úsilie hľadať seba asvoju národnú identitu na pôde iného štátu.
Gogola upútava čitateľa skôr vpolohe nadšenej pozorovateľky než precíznej adôkladnej reportérky, zvlášť ak ide napríklad otému kúpania, saunovania Slovákov, fenomén „surfera“ Štefánika či osobnosť Jánošíka, ktorý pri jej pátraní vystupuje ako „antihrdina“ scieľom bohatým brať achudobným nedávať. Otázne teda ostáva, či by niektoré segmenty Ufa nad Bratislavou ako „pokusu presvedčiť Poliakov, že stojí za to aspoň trochu prejaviť záujem onašich južných susedov“ boli formálne možno pôsobivejšie na inej platforme než zošnurované vo vybranom žánri knižnej reportáže. Niektoré úseky kapitol knihy si to totiž vyslovene pýtajú, či už ide ozačlenenie kusov piesní, filmov (Obchod na korze) a
dokumentárnych filmov (Mečiar, Štefánikove vlny, COOLTÚRA), relácií, popisov fotografií, návštevu lokácií (Liptovská Mara, Balaton, Jadran) alebo napríklad deskripcie grafík (Čierne diery).
Pre domáceho čitateľa je kniha reportáží Ufo nad Bratislavou zrkadlom, vktorom sa pozeráme väčšinu času na vlastnú frustráciu, znechutenie asmútok zo spoločenského vývoja krajiny. Zároveň vnej badať sociálne či kultúrne paradoxy aabsurdity Slovenska, oktorých však už vieme apoznáme ich. Napriek tomu sa Weronika Gogola díva láskavo, ústretovo, sveľkou dávkou entuziazmu avtipne na báze komparácie dvoch blízkych národov.
Weronika Gogola: Ufo nad Bratislavou
Preklad: Alexander Horák
Bratislava: Absynt, 2022
