��������

Poviedky etablovanej anglickej spisovateľky Zadie Smith, ktoré vychádzajú v zbierke Grand Union v preklade Ani Ostrihoňovej, sa v každom prípade dajú čítať aj takýmto spôsobom.  Ako hľadanie zmyslu či skôr akcentácia zmyslu, neviem, či rovno vesmíru alebo skôr každej ľudskej existencie. Smith vo svojich naratívoch skúma životné situácie rôznych osôb, a to so zjavným zaujatím až vášňou. Každá z poviedok zároveň pôsobí ako osobitá psychosociálna sonda. Ak by sme analyzovali typológiu, výber ústredných postáv je pestrý. Dominantne sa však sústreďuje na príbehy ľudí, ktorých sociálna skúsenosť je ovplyvnená chudobou, inakosťou a vylúčením. Aj v prípade, ak píše o protagonistkách a protagonistoch z intelektuálneho a umeleckého prostredia strednej triedy, sociálne cítenie je stále prítomné v ich myslení, konaní a v latentnom uvedomovaní si vlastnej privilegovanej pozície.

Pri bližšom pohľade majú texty spoločného menovateľa. Je nápadne blízky feministickej Teórie stanoviska, ktorá (zjednodušene povedané) hovorí o tom, že spoločnosť je štruktúrovaná podľa mocenských vzťahov a skúsenosť jedného človeka zaradeného do istého spoločenského prostredia je v mnohom neprenosná na situáciu iného človeka v odlišnej situácii. Naša skúsenosť (standpoint) nás určuje, ergo svet nie je pre všetkých rovnaký. A teda to, čo považujeme za objektívnu pravdu, vychádza len z optiky bodu, v ktorom sa nachádzame. Vnímame výrez zdanlivej objektivity určený existenčnou a existenciálnou skúsenosťou. Teória sama má veľa rozporov, ale pokúša sa definovať uhol pohľadu, akým človek postihuje skutočnosť ako takú. Spisovateľka sa zásadne zaujíma o bod, v ktorom sa jej postavy nachádzajú, a akceptuje to, že práve ním sú do veľkej miery určované. Standpoint anticipuje ich myslenie, konanie a často aj trajektóriu osudov. Ženy a muži, o ktorých píše, vnímajú realitu výlučne zo svojho stanoviska. Tento princíp je nanajvýš legitímny, pretože ide predovšetkým o sociálnu realitu so všetkými jej konzekvenciami. A treba povedať, že to platí rovnako o poviedkach, ktoré sú realistickým rozprávaním, ako aj o poviedkach, čo by sme mohli priradiť k žánru sci-fi, fantasy, mystery či formálne neuchopiteľným textom. V poviedke ��á�����岹 si prečítame: „Ak vaši prastarí rodičia boli nádenníci a vy ste prvá z rodu, kto chodí na univerzitu, zaujímate sa o filozofiu ja, vaším snom je stať sa fotografkou a študujete v nádeji, že svoj cieľ dosiahnete, ale do skončenia štúdia budete dlhovať stotridsaťtisíc dolárov na študentských pôžičkách, v takom prípade sa vo vás vyvinie melancholický kmeň žlče... (s. 115)

Svoje postoje a názory autorka artikuluje jasne, so smútkom, ale aj so zjavným hnevom a neváha písať s jasnou aktivistickou angažovanosťou, tak ako je to aj v poviedke Dekonštruovaný Kelso. Ústami ženy v parku hovorí: „ ... funkciou rasizmu je odvrátiť pozornosť. Zabraňuje vám v práci. Núti vás znovu a znovu vysvetľovať dôvod vášho bytia.“ (s. 188). Ak by sme pochybovali o vnútornej zaangažovanosti samotnej autorky, na záver poviedky ju nachádzame kráčať v smútočnom sprievode smerom k cintorínu, kráča v dave ľudí rôznych farieb pleti, ktorí svojou prostou prítomnosťou na pohrebe protestujú a vyjadrujú názor.

Texty v zbierke Grand Union majú ešte niečo spoločné. Napriek tomu, že Smith jednoznačne tematizuje etnicitu a rod postáv, v priebehu deja väčšinou nie sú jednoznačne identifikované. Často je možné identitu rekonštruovať postupne, a to až z akoby náhodných prerieknutí o účese, krajine pôvodu, o spôsobe oblečenia či z iných kľúčových detailov. Chápem to ako súčasť jej rafinovanej autorskej stratégie. Ako keby sme mali standpoint postavy, bod, ktorý túto postavu sociálne určuje, odhaľovať postupne a svojpomocne. Aby sme týmto spôsobom s autorkou intuitívne spolupracovali. Takmer každá z poviedok obsahuje tajničku tohto typu. Všeličo zostáva nedopovedané, všeličo musíme rekonštruovať z náznakov. Prijímame hru a rekonštruujme...

Tematický a formálny záber poviedok je široký a obsiahne mnohé od reálnej súčasnosti cez prerozprávanie stále platných archetypov až po desivú antiutópiu. Smith píše o príbehoch, čo sa stali alebo mohli stať. Ale, čo je podstatné, vyrozprávaním príbehov vyjadruje postoj a vzťah. Možno súvisí s etnicitou autorky, ale zrejme skôr súvisí s talentom a schopnosťou vnímať. Aj slovenský preklad jej poviedok potvrdzuje, že niekedy je užitočné pokúsiť sa dať zmysel inak nezmyselnému vesmíru.