ղľáԾ
Zločin pre dvoch
Julian Barnes: Arthur & George, Bratislava, Tatran 2010. Preklad Jarmila Samcová
Detektívne príbehy spravidla predstavujú žáner (dopredu splnených) čitateľských očakávaní. Stačí spojiť niekoľko základných epických motívov (nekompromisná spravodlivosť vboji so zvráteným, no často uhrančivým „zlom“, temné praktiky aešte temnejšie kulisy zločinu) sdynamickým, rýchlo napredujúcim rozprávaním a dostaneme príbeh, ktorý môže pôsobiť autenticky, zároveň však svojou prepracovanosťou dáva čitateľovi pocit napínavého bezpečia, istoty, že ide odobre rozohranú hru, ktorá neporuší (napísané) pravidlá. Fikcia je však krealite (nebezpečne) blízko akeď sa zlo nečakane vyslobodí zfiktívneho bezpečia avtrhne do ľudských životov, cítime, že boj sním bude oveľa ťažší, než sme si mysleli.
Britský prozaik Julian Barnes použil ako východisko svojho románu Arthur & George reálne podložený kriminálny prípad zkonca devätnásteho storočia, s typicky britskou zápletkou. Kauza Georgea Edaljiho, mladého indického právnika, obvineného zmrzačenia zvierat apísania obskúrnych anonymných listov, ktorý včase svojho vzniku rozvíril hladinu britskej justície, je však len jedným z uhlov Barnesovho rozprávania, paralelne doplneným reflexiou jeho priateľa (neskôr aj zanieteného obhajcu) Arthura Conana Doyla ( ktorý je vkontexte deja predovšetkým skeptickým reprezentantom viktoriánskeho kolonializmu, nie všeobecne oslavovaným autorom). Na pozadí dvoch súčasne ubiehajúcich životov, ktoré sa vzájomne (roz)riešia až v (mimoriadne pôsobivej) poslednej tretine románu, Barnes majstrovsky ukazuje, čo znamená byť Angličanom vprostredí, kde je sociálna aetnická diferenciácia najstaršou tradíciou, akde kpovinnej občianskej výbave patrí aj nenápadná xenofóbia a „biely“ rasizmus. Sebavedomá koloniálna veľmoc má vjeho knihe dva „brehy“. Ten „doylovský“ predstavuje pokojnú zátoku spoločenského úspechu aosobných privilégií príslušníka „britskej strednej triedy“, ktorá chápavo prehliada aj podozrivo pragmatickú rodinnú morálku slávneho spisovateľa. Barnes však poukazuje aj na to, ako sa tento usporiadaný britský spoločenský model hodnotovo vyčerpáva aDoyle sa ho snaží nahradiť alternatívnymi duchovnými smermi anájsť tak opäť zmysel života.
Vkontraste sDoylom vystupuje George, dopredu stigmatizovaný „nevhodným“ indickým pôvodom apodozrivým rodinným prostredím, pasívna obeť justičného systému, ktorú spoločnosť odsúdila ešte skôr, než vôbec stihla niečo vykonať. Jeho existencia je deštruktívnou odpoveďou na prvoplánovú dokonalosť „doylovského“ sveta. Autor vykresľuje mimoriadne detailne martýrium celého absurdného procesu, opatrne eskaluje prejavy krutosti aponižovania, ktorým je George aj s rodinou vystavovaný anachádza čoraz presvedčivejšie argumenty na ospravedlnenie krivých obvinení afalošných stôp vyšetrovateľov, až sa zdá, akoby sprenasledovateľmi obete sympatizoval. Vyostrujúce sa napätie medzi pravdou avierohodne vyzerajúcim klamstvom však len násobí absurditu celej situácie adáva tušiť, že šťastné konce patria do rozprávok aživot snimi príliš neráta. Symbolické prekonanie beznádeje prichádza až vzávere knihy. Aspolu sním aj pocit neodbytnej katarzie zvýborne vyrozprávaného príbehu.
Lenka Szentesiová
