ղľáԾ
Nová Atlantída, zdá sa, predstavuje vcelku tvorby anglického filozofa Francisa Bacona (1561 – 1626) paradoxný moment. Žáner utópie, ktorého určujúcim znakom je systematicky prepracovaný koncept áԱ spoločenstva (porov. Mocná, D.: Encyklopedie literárních žánrů, s. 663), sa totiž práve kvôli prvku ideality len ťažko zlučuje s Baconovým základným noetickým stanoviskom – empirizmom. Apredsa možno naznačiť aspoň čiastočné zmiernenie tejto disonancie poukazom jednak na zákonitú premenu žánru utópie, jednak na zosilnenú prítomnosť literárneho výrazu. Ako otom uvažuje M. Šimečka, utopické diela 17. storočia, znich predovšetkým Nová Atlantída, už nie sú modelmi sociálnymi, modelmi spravodlivého, rovnostárskeho spoločenského zriadenia; strácajú sociálne zameranie astávajú sa projektmi zdokonalenia existujúceho (politického) poriadku/systému, alebo v predĺžení (ako vprípade Novej Atlantídy) projektmi vedeckého pokroku ajeho spoločenského významu, jeho užitočnosti.
Ktomu nás odkazujú aj slová Dr. W. Rowleya, vykonávateľa Baconovej poslednej vôle, zPredhovoru kprvému vydaniu Novej Atlantídy: „Jeho lordstvo zamýšľalo podať vtomto fiktívnom diele aj zákonodarstvo najlepšieho štátu či modelu občianskeho spoločenstva; videlo však, že by to bola dlhá práca, atak od toho upustilo avenovalo sa tomu, po čom túžilo ačomu dávalo prednosť, totiž spisovaniu dejín íǻý vied“ (s. 9). Vtomto zmysle treba dať za pravdu M. Šimečkovi, ktorý tvrdí, že Nová Atlantída je na rozdiel od starších utópií skôr vedecko-fantastickým románom než pokusom ovytvorenie áԱ sociálneho organizmu (porov. Sociálne utópie autopisti, s. 63).
Nová Atlantída ako román
Dôraz na románovosť Novej Atlantídy umiestňuje do pozornosti charakter literárneho kódu. Ten je okrem iného (tradícia utopizmu) vystavaný na maximách empirizmu. Už J. Mukařovský upozornil, že filozofický systém môže vykonať vplyv na voľbu námetu, môže sa stať princípom umeleckej výstavby diela alebo môže pôsobiť na vzťahy jeho zložiek ina celkový význam umeleckého znaku (porov. štúdiu Umění asvětový názor, In: Studie zestetiky, 1966). Vnadväznosti na tieto úvahy možno tvrdiť, že za literárnym výrazom Baconovej Novej Atlantídy pravdepodobne stojí (aj) základná požiadavka empirizmu – odmietnuť racionalistický apriorizmus avzťahovať teoretické konštrukcie oskutočnosti ku skúsenosti (V. Černý).
Literárna modalita vyhovuje danej požiadavke na viacerých rovinách. Oproti teoreticko-pojmovým textom pracuje vo zvýšenej (až rozhodujúcej) miere so zážitkovosťou výrazu, teda (samozrejme, vpoukaze na prácu F. Mika) implikuje DzéٲԱ ždzٲé konotácie, vdôsledku ktorých text produkuje zobrazenie konkrétnych životných situácií. Pokiaľ vedecké poznanie opúšťa empirickú inštanciu, umelecké poznanie si ju uchováva (porov. Tvorba arecepcia, s. 115 a215 – 216).
ó辱
Samozrejme, istú protiváhu ktomuto vytvára požiadavka žánru utópie, ktorá nedbá ozobrazenie nuáns životných úkonov obyvateľov, preto nemožno očakávať hĺbkové rozpracovanie individuálnych čŕt postáv. Baconovi postačuje, že obraz Bensalemu nebude komunikovaný pojmovo, ale bude získaný z asociovanej životnosti (skúsenosti) postáv. Ktomu má, prirodzene, bližšie literárna modalita. Obraz Bensalemu preto nie je (napríklad ako Morova ó辱) založený na systematickom výklade (opise) jednotlivých rovín spoločnosti, ale na dejovosti, vývine udalostí, priamom dialógu, tenzii (napätí) adetenzii (uvoľnení).
Aďalej, vBaconovom empirizme poznanie znamená „zobrazování existujících struktur, nikoli jejich konstituování pomocí hypotetických princípů“, pričom voči „formě skutečnosti se nejprvě musíme chovat receptivně, abychom ji náležitě poznali apak, opírajíce se opoznání, vytvářeli prognózy aodpovídajícím způsobem jednali vpraxi.“ (Röd, W.: Novověká filosofie I, 2001, s. 25 – 26). Vširšom centre Baconových postupov sa nachádza dôraz na pozorovanie aindukciu, teda odvodzovanie všeobecných princípov od pozorovania konkrétnych prípadov. Obsah Novej Atlantídy je tak formulovaný zpozície pozorujúceho, vidiaceho, pýtajúceho sa, oboznamujúceho sa a zažívajúceho subjektu. Svet textu sa stáva reprezentáciou formy skutočnosti atext sám nesie vo svojich výstavbových princípoch noetické postupy empirizmu, napr. spomínaný receptívny prístup je vsadený do štruktúry postavy cestovateľa; ním je táto postava daná.
Ostrov Bensalem
Stým voľne súvisí aj rozvrh aštruktúra Bensalemu. Ostrov stojí síce osamote, nie je však úplne izolovaný, uzatvorený akultúrne či hodnotovo cudzí; sokolitým svetom ho spájajú viaceré prvky. Bensalem si nevytvára vlastný spoločenský (ideálny) systém, ale poúča sa z nedostatkov existujúceho systému. Vtomto sociálnom zmysle nie je Bensalem vzdialený, ale naopak, skúsenostne ihodnotovo blízky ostrov; je transpozíciou akorekciou založenou na vytriedení pozitívnych kultúrnych prvkov. Napr. úvodné pasáže románu, vktorých moreplavci prichádzajú kostrovu, komunikujú spoločný hodnotový základ Bensalemu acudzincov – kresťanstvo (Bacon, 2018, s. 14). Vrománe nájdeme zmienku otom, že obyvatelia Bensalemu môžu slobodne vyznávať akékoľvek náboženstvo, avšak kresťanská hodnotová schéma, vrománe najčastejšie aktualizovaná, je platformou blízkosti adorozumenia sa, spoločne zdieľaným kultúrnym fundamentom, ktorý uvádza cestovateľov aBensalem do „bratskej“ atmosféry.
Ďalším prehĺbením blízkosti je dôležitý motív „diaľkových výprav“, ktoré do Bensalemu importujú jedine hodnotné kultúrne prvky okolitých krajín. Cestovanie zBensalemu je zakázané, až na jednu výnimku, ktorá „zachováva to, čo je na komunikácii scudzincami dobré azároveň nás ochraňuje pred tým, čo je zlé“ (s. 30). Každých dvanásť rokov sú zBensalemu vyslané dve lode. Súčasťou posádky sú traja bratia zo Šalamúnovho domu aich jediným poslaním je zozbierať vedomosti oudalostiach apomeroch vnavštívených krajinách, predovšetkým sa zameriavajú na vedy, umenie, výrobu avynálezy vo svete (s. 31).
Bensalem, ktorého vedúcou a vládnucou inštitúciou je Šalamúnov dom, „najušľachtilejšie zriadenie, aké kedy na zemi bolo“ (s. 30), „dom na skúmanie pravej podstaty vecí, aby sa poznávaním (Bohom, doplnil M. F.) vytvoreného diela vzdávala väčšia sláva Bohu ačlovek aby tak získaval väčší úžitok zjeho plodov“ (s. 31), takto získava status centrálnej knižnice dostupného sveta. Je to však tiež priestor, vktorom sú následne všetky získané poznatky zhodnocované vprospech ľudského spoločenstva. Bacon sa len málo zaujíma ootázky sociálneho aspoločenského usporiadania; o tých hovorí len čiastkovo poukazmi na bohatstvo, prosperitu, zbožnosť, vysoké morálne cnosti, rodinné zázemie, či spoločenskú hierarchizáciu. Bensalem je však vpodstate „starým Anglickom starých sociálnych vzťahov“ (Šimečka, tamže, s. 64), a to, o čoBaconovi skutočne ide, je vypracovanie návrhu vedeckej inštitúcie, ktorá spozná príčiny askryté pohyby vecí abude rozširovať hranice poznania dovtedy, kým človek všetko neovládne (Bacon, s. 43).
Nedokončené dielo
Baconova Nová Atlantída zostala nedokončená. Táto „zhoda okolností“ však vytvorila vtexte príznakový sujetový oblúk, ktorý podčiarkuje základný námet textu – význam vedy pre dosiahnutie dobrej spoločnosti ajej budúcnosti. Vúvode sa totiž stretávame sobrazom moreplavcov vydaných napospas nevyspytateľnosti íǻý živlov, vzávere s opisom íǻý vied aich (v neskoršom vývine skutočne dosiahnutých) výdobytkov, ktorými možno prírodu poznať, ateda ovládnuť (v Baconovej noetike sú poznanie amoc synonymné). To nakoniec vedie kbezpečiu a blahobytu spoločnosti.
Baconov román Nová Atlantída nie je textom, ktorý by chcel deklarovať vysoké umelecké ambície, napriek tomu je pre dejiny literatúry iliterárnu vedu vmnohom cenný. Okrem iného totiž ukazuje, ako sa literárnymi postupmi dosahuje filozofický účinok.
Marcel Forgáč (1983) pôsobí na Katedre slovenskej literatúry aliterárnej vedy Filozofickej fakulty vPrešove, kde sa venuje najmä dejinám svetovej literatúry 19. a20. storočia.
