ղľáԾ
F. R. & G. 2014
Kultúrna obec vníma Karola Chmela predovšetkým akoprekladateľa z poľskej, srbskej, slovinskej achorvátskej literatúry. Jeho dlhoročná prekladateľská činnosť vykazuje rozsiahly zoznam vydaných titulov, ktoré odsúvajú pôvodnú tvorbu do úzadia. Táto paradoxná skutočnosť vyvstáva ukaždého dvojdomého autora, čo jeiste na škodu. Chmel jeosobitý básnik snezameniteľným rukopisom.
Chmel ani vosvojej šiestej básnickej zbierke, ktorú pomenoval príznačne nepoeticky é, nezmenil doterajší básnický program, hoci badať trend, ktorý svedčí o väčšej textovej otvorenosti a prístupnosti. Samozrejme, aj tu byobstáli výhrady namargo občasnej nezrozumiteľnosti, ale voveľa nižšej miere ako v predchádzajúcich knižkách. Jedinečnosť Chmelovho písania spočíva v paralele fragmentárneho doplňovania, vkladania a dopisovania, akoby len naokraj popísaného papiera. Nie je náhoda, že tretiu časť zbierky pomenoval Ѳá. Východiská nachádza vtvorbe prekladaných autorov, vzbierke satakisto stretneme s významnými európskymi osobnosťami (Tišma, Despotov, Rózewicz). Chmel v hojnej miere posúva ich výroky do súčasného kontextu. Báseň venovaná vapríli zosnulému Tadeuszovi Rózewiczovi odráža pokoru kceloživotnému dielu poľského velikána.
Chmelova poetika predstavuje nepretržité reťazenie súvislostí, defi nícií, poučiek, motívov, citátov aodkazov. Z obsiahleho vrstvenia plynú značné úskalia, ktoré vyžadujú erudovanú čitateľskú skúsenosť. Chmel reprezentuje racionálnu líniu básnického myslenia bezbadateľného emotívneho vzopätia. Neštylizovanou úprimnosťou: „láska sa začína / láskou k sebe / prísahou zasneženým cintorínom / dievčenským chodením / v tráve nadkolená,“ približuje (ne)všedné javy denného života. Odmieta strnulú vážnosť, inklinuje ksebaironickému tónu, zdôrazňujúcemu individuálne vymedzenie v rámci daného spoločenského zriadenia. Chmelov lyrický subjekt verne vystihuje mieru dobovej úzkosti aideologického diktátu, ktorý determinuje bytostné pocity jedinca. Vkonštatovaní „mesto jecudzie (a čo jevlastne naše?)“ jezakódovaná ťaživá, ale zároveň oslobodzujúca okolnosť. Civilizačné poznanie konfrontuje s dôvernou atmosférou: „šikmý dážď / škrtá zo sídliska / celé bloky“. Poézia Karola Chmela nestrhne dramatickou štruktúrou, napätím arozorvanosťou, aleumením uvážlivosti aanalytickej skratky.
