��������

U hlavných hrdinov obyčajne dominuje pocit nepochopenia, zväčša zdôraznený výnimočnou životnou situáciou – protagonisti sú outsideri nielen inherentne, zo samotnej povahy všeobecnej tínedžerskej skúsenosti, no sú to zároveň prisťahovalci, jedinci z neúplných rodín, majú fyzický či povahový hendikep. Charakterovo bývajú nevýrazní, nech čitateľskej projekcii nič nekladie priveľký odpor a vlastnosťami sa obyčajne zhodujú so stereotypnou predstavou potenciálneho dospievajúceho čitateľa. V prípade prózy Chvenie v Tokiu ide o nešikovnú introvertku, ktorá sa nadchýna japonskou kultúrou.

Malu sa dostáva dva roky po smrti svojej dvojičky do Tokia. V prvých dvoch tretinách knihy sa zoznamuje s Nakanovcami – hosťujúcou rodinou –, vyrovnáva sa s komplikovanými vzťahmi s rovesníkmi, predovšetkým so svojou dočasnou sestrou Ajou, a s Kentarom. Tieto tri postavy vytvoria milostný trojuholník, ktorého „ukočírovanie“ predstavuje pre Malu lekciu v manažovaní medziľudských vzťahov. Protagonistka spĺňa požiadavky na fyzicky aj sociálne neohrabanú hrdinku, ktorá sa jasne vymedzuje voči svojmu zosnulému dvojčaťu („Maja sa vrhá do života a randí s chlapcami z mäsa a kostí, zatiaľ čo ja sa vrhám do kníh a randím s rytiermi z ďalekých krajín oblečenými do zvláštnych rób“, s. 218), je snivá a v prvých dvoch tretinách prózy pasívna – bojí sa priznať pravdu o svojom vzťahu s Kentarom a nezdôveruje sa kamarátom, ktorých si našla na svojom výmennom pobyte v Tokiu. Jej reakcie na stres sú groteskne exaltované: „Na okamih zavládne beznádejný chaos (Bratto Pitto vytrieli von z izby a ja z celkom nepochopiteľných dôvodov začnem jódlovať), potom si pritisnem mobil k uchu a zakvákam ako žaba: ,No, čo sa deje?‘“ (s. 200). Posledná tretina naberie takmer neúnosné obrátky – Tokio zasiahne ničivé zemetrasenie a hlavná hrdinka sa dostáva do nasledujúcich situácií: preprava na člne po zatopenom meste, šplhanie sa na mrakodrap požiarnym schodiskom, návšteva ríše mŕtvych, autonaháňačka a prestrelka medzi členmi jakuzy a rivalským gangom.

V rozprávačkinom opise predstavuje Tokio nesúrodý patchwork, preplnený ľuďmi, vizuálnymi a sluchovými vnemami,  obdivovaný, no zároveň cudzí: ľudia Malu pripomínajú porcelánové bábiky (s. 25), automaty hovoria „mimozemštinou“ (s. 92) (zrejme myslí japončinu) a napriek obdivu, s ktorým hlavná postava pozoruje mesto a ľudí v ňom, označenia, ktorými ostatné postavy zneživotňuje a kultúru scudzuje, zanechávajú nepríjemný dojem. Okolie je síce omnoho farbistejšie, zaujímavejšie ako hlavná hrdinka, slúži jej (rovnako ako ostatné postavy) však len ako kulisa. Správanie, ktorého je svedkom, jej pripadá obyčajne groteskné. V niektorých momentoch nie je jasné, či ide o rozprávačskú nemotornosť vlastnú autorke alebo či postava prejavuje svoju vlastnú necitlivosť: keď jednu kapitolu uzatvára Ajin nárek po zistení, že jej najlepšia kamarátka počas zemetrasenia umrela, ďalšia kapitola sa začne slovami: „Sedím na futóne a hľadím do tmy. V dome Nakanovcov je ticho ako v hrobe. Konečne.“ (s. 287)

Všetky postavy pritom riskujú vlastný život, len aby Malu pomohli nájsť jej frajera, strateného v chaose po prírodnej katastrofe. Rovnako ochotný je dokonca boss jakuzy, ktorého (glorifikovaná) prítomnosť prispieva k mnohým rozpačitým, trápnym momentom textu: „Obrátim sa na Jamamota. ,To sú moji priatelia Momo, Hiroki a Motoki. Chodíme spolu do triedy.‘ Boss jakuzy prikývne.“ (s. 297) Nepatrične pôsobia aj ekokritické komentáre, ktoré sa po katastrofe začnú sčista-jasna objavovať v prehovoroch postáv: „,Prírodné katastrofy vždy nanovo ukážu, aké poľutovaniahodné sú naše ambície.‘ Skľúčene si vzdychne. ,Toto mesto bolo symbolom ľudskej inovácie a kontroly. Jeho telo je teraz chladné a tým najbrutálnejším spôsobom nám pripomína, že my tejto planéte nevládneme.‘“ (s. 279)

Je výsadou tínedžerských románov zachytiť súčasnosť v jej akútnej aktuálnosti, no v prípade Chvenia v Tokiu to ústi buď do vyprázdnených poučiek, týkajúcich sa globálnych problémov, alebo do jazykovej výbavy tak dočasne modernej, až chytá patinu už v rukopise. Dojem, ktorý text zanecháva, je roztržitý a nehlboký.