Olživej spovedi
August Strindberg
Bláznova obhajoba
Bratislava, Kalligram 2004
Preklad Teodora Handzová-Chmelová
„Vždy som túžil dostať sa ďalej avyššie, apreto som bol viac vpráve ako tí, ktorí ma chceli stiahnuť dolu, apreto tiež som ostal sám,“ hovorí rozprávač vpróze á. Tento rozprávač je nesmierne citlivý, nadaný, rozháraný, tu atam zakomplexovaný, obdarený nadpriemernou vnímavosťou, ale icynizmom. UMELEC vo svete konca 19. storočia; tvorca neopakovateľného včase víťazstva továrenských produktov. Jedinou možnosťou, ako zaujať, ateda prežiť, je preňho prekliatie, osud, póza, gesto. Výstredný, občas za cenu vlastnej úprimnosti; úprimný – aj keď výstredne. Ponižujúco sa opakujúci typ sjedinečným osudom.
Rozprávač tohto textu je zároveň hlavným hrdinom príbehu, ktorý pohŕda dejom, lebo (jemu) sa dejú len triviálnosti. Všetko zaujímavé sa odvíja vmysli, alebo sa stáva iným ľuďom. To, čo by mohlo byť zaujímavé, je iba trápne, ale on skúša, či by náhodou mohlo niekoho zaujať, pretože... rozprávač-hrdina je zároveň iautorom textu. Hranica štylizácie je načrtnutá rukou majstra nesmierne rafinovane, takže dielo rovnako dychtivo zhltnú veční hľadači škandálov, dokonale ukojení opismi svárov smanželkami rozprávača, ale aj čitateliaschopní vychutnať si rytmus viet či pôsobivých obrazov.
,,Bdel som nad ňou, aby mi ju sila mojej lásky nevytrhla zrúk.“
,,Rozprával som bez prestávky, hodinu za hodinou, povzbudzovaný dvoma pármi očí, ktoré ma neúnavne počúvali.“
Paradox, presun zo zmyslu na zmysel, dojemný obraz krachujúceho obchodníka, ktorý býva oposchodie pod rozprávačom, či pocit počas kúpeľa voktóbrovom Baltskom mori vnás zanechajú silný dojem bez ohľadu na kontext. Bez ohľadu na to, či poznáme Strindberga, môžeme čítať príbeh outrpení, nezdaroch avíťazstvách duše atalentu. Môžeme sa však aj so slovníkom vruke ponoriť do doby akrok za krokom sledovať autora-hrdinu na ceste salónmi Stockholmu, bujarou kaviarňou vBerlíne či idylou kdesi uprostred bavorskej prírody. Nečítame autobiografiu, ale umelecký text, nezvyčajne silne živený vlastnou skúsenosťou. Výpoveď je taká presvedčivá práve preto, že umelecké spracovanie ju posunulo nad krajinu faktu, do oblasti fikcie – anaopak, účinok umeleckého výmyslu je zasa posilnený reálnou bázou. Naozaj sa nevieme rozhodnúť, či máme pred sebouúprimnú sebatrýznivú spoveď, alebo brilantnú štylizáciu, vyrátanú na efekt. Autor pri tvorbe zároveň trpel atešil sa; bol rozprávačom-hrdinom-tvorcom súčasne, tvorcom seba samého, píšuc text akoby odznova vytvoril seba, pretavil svoj život na drámu adrámu na život, pravdu na klam aklam na mámenie. Vtom predsa spočíva umenie.
Tri texty knižky (Bláznova obhajoba, ášٴǰ, á) vnadväznosti na podobne ladené dielko Syn slúžky, vktorom Strindberg zachytil svoje detstvo, podávajú obraz fin de siècle snezabudnuteľnou atmosférou ľahtikárskej bohémy a,naopak, aristokracie prísne strážiacej tradície. Dozvieme sa mnoho zo zákulisia spisovateľových vzťahov; dotvoríme si obraz ojeho názoroch (najmä na „ženskú otázku“).
Miloš Ferko