��������

Autor knižky vekovo spadá do literárne plodných ročníkov narodenia k menám ako Soňa Uriková, Peter Balko, Ivana Gibová, Zuzana Šmatláková či ďalším. Dúfal som, že knižka bude výrazom istého typu konkrétnejšej angažovanosti viazanej na špecifické aspekty životnej skúsenosti mileniálskej generácie (hoci iste môže byť zaujímavé usilovať sa o komentár okolitého sveta z odstupu, respektíve z vtáčej perspektívy, respektíve z pozície nezainteresovaného „oka kamery“).

Moje očakávania – priznávam hneď skraja – neboli naplnené. Predmetná knižka je všehochuťou rôznych tém ����prístupov k miniformátom, akými aforizmy ����epigramy sú, takže istá nekoherentnosť je úplne v poriadku ����nikomu/ničomu ju nevyčítam. Tento fakt však v každom prípade sťažuje systematickejšie uchopenie predmetného korpusu textov. Napriek tomu sa v mene zhodnotenia uvedenej knižky pokúsim (s adekvátnou mierou chybovosti či nevyhnutnou selektivitou) texty nejako rozčleniť ����zreflektovať.

Kategóriou, ktorá by sa najväčšmi mohla blížiť ku generačnej výpovedi, sú spoločensko-kritické aforizmy, komentujúce dianie tu ����teraz i špecifické postavenie subjektnej osoby v ňom. Tomáš Ulej sa však, zdá sa mi, odmietol postaviť do pozície vypovedajúcej osoby ����tejto len sekundárne (menom na obálke) prepožičiava svoju autorskú záštitu. Mohli by ste si povedať, že pri aforizmoch subjektná osoba nie je potrebná alebo že je dokonca nadbytočná, ak nám ide o nejakú „univerzálnu platnosť“, no na druhej strane – ak nejde o „život“ subjektnej osoby (a prenesene čitateľský život), tak nejde o nič ����výsledok má tendenciu pôsobiť akosi bezzubo.

Navyše, texty o slovenskej spoločnosti sú založené na myšlienke „poddanskej mentality“ tunajšieho národa, čo je skresľujúci koncept staršej strednej generácie komentátorov (v tomto prípade výraz chápem ako ne-generické maskulínum) domáceho diania. Nadhľad ����odstup aforistického prístupu tak vedome dávame bokom, no ako náhradu za ne nedostávame úprimný hlboký záujem ����občiansku angažovanosť, ale skôr akúsi neurčitú zatrpknutosť: „Jediný obnoviteľný zdroj / slovenskej energie / je krivda“ (s. 19); „Úkosom sa dívame na tých, / čo žnú úspech“ (s. 25, tento však obsahuje aspoň nápaditú slovnú hru). V tomto smere Ulej neprináša nič nové, len ďalšie variácie na značne vyčerpaný uhol pohľadu.

Ešte horšie sú na tom texty venované partnerským vzťahom – celý potenciálny esprit sa tu mení na lacný ����prízemný estrádny nehumor, o ktorom som si úprimne myslel, že je v 21. storočí už dávno prekonanou výsadou boomerskej generácie. Posúďte sami: „Ak mieriš k srdcu, / strihni to najskôr cez vagínu – / je to skratka“ (s. 20); „Neboj sa žien, ktoré ťa ešte nemilujú, / boj sa len tých, čo už nie“ (s. 26); „Ona bobríka drží, / ����preto on bobríka nedrží“ (s. 72). Text s názvom Terapeut (s. 54) radšej ani citovať nebudem, ten by si zaslúžil aj trigger warning.

Veľkou kategóriou sú aforizmy založené na slovných hrách (áno, to je iná než doposiaľ uplatnená kategorizácia). Tu sú aj podarené kúsky, napríklad šikovne využitá viacnásobná slovná hra: „Keby sme tak mali more, / možno by sme boli more. / Máme len les �����Ჹzero – / ty si less �����Ჹ zero“ (s. 46). Pri takomto postupe viac-menej platí, že čím viac výrazov stojí v pointovacej línii, tým lepšie pôsobí výsledok – samozrejme, o to ťažšie je takýto vtip pripraviť (azda neprekonateľný je v tomto pančlajn Colina Mochrieho „Only Hugh can prevent florist friars“ zo šou Whose Line Is It Anyway?). Takže tu klobúk dolu – ����vtipné i dôvtipné sú aj ďalšie textíky Ulejovej štvrtej knihy, napríklad Unavený nihilista: „Zívam prázdnotou“ (s. 52); či Agresívna mažoretka: „Roztrieskávačka“ (s. 104).

Pristavím sa ešte pri dvoch textoch, ktoré považujem za emblémové: Slovenčina je krutá I. ����II. Oba patria k tomu lepšiemu, čo som v Ulejovej knižke našiel, ten druhý z nich to predsa len pre niečo dotiahol až do názvu ����vo svojej úplnosti znie: „‚Zas píš,‘ povedal som si večer, / ale slabo som vyslovil / medzeru medzi slovami“ (s. 64). Škoda, že jeho úplnosťou nie je len prvý riadok/verš, pretože ak by ubudli zvyšné dva, z (dô)vtipnosti textu by vôbec neubudlo. Takto pôsobí akosi rozriedene – ����rozriedený aforizmus, no... cítite, ako to znie.

A jednotka: „Chcel som vstať skoro / ����skoro som aj vstal“ (s. 63) – tá má nábeh na naozaj skvelý text, len je pri nej zasa navyše názov. Ak som v úvode recenzie spomínal spoločensko-kritické aforizmy, toto mohol byť jeden z nich, keby ho autor názvom nevytiahol na úroveň nezáväznej slovnej hračky, čím v podstate znegoval širšie implikácie textu, ktorý tu mohol naozaj vyjadrovať životný pocit (nielen) našej generácie. Tá je totiž permanentne „trochu unavená“ na skoré vstávanie, no zároveň máme v sebe zabudovaný pocit, že by sme sa stále mali „o čosi viac snažiť“.

Na týchto dvoch prípadoch sa podľa mňa ukazuje nedotiahnutosť Ulejovej knižky Zas píš! Zrejme však nie je jednoduché v istej periodicite prinášať rovnako nápadité (alebo lepšie!) veci, ako je pre mňa stále neprekonaný aforizmus z autorovho debutu Ale: „Ale je slovenská bodka.“