ղľáԾ
(Esej)
Keď mi vKnižnej revue ponúkli narecenzovanie knihu Brat mlčanlivého Vlka (Verbarium 2014) od Kláry Jarunkovej silustráciami autorkinej dcéry Dany Zacharovej, netušili, akú lavínu spustili. Nie však takú zničujúcu, akou musel prejsť mlčanlivý „Vuk“, akosvojho veľkého brata Joža volala sestrička Gabka, jeho láska Jana ajmladší brat Juraj, ktorého autorka pasovala do úlohy rozprávača. Vmojom prípade tobola lavína nádherných spomienok. Naknihu o tínedžerskom zrení chlapcov na mužov, oprvých krásnych ibolestných dotykoch s láskou, ale aj snemilosrdnou smrťou. Naknihu o vrúcnych rodinných vzťahoch, aké by si želal každý, o prírode, ktorá tie vzťahy aj ľudí formuje, otom, akozle to môže dopadnúť, ak sa odjej zákonitostí odpútame. Apretože spomienka môže podľa mňa predstaviť Brata mlčanlivého Vlka ijeho autorku lepšie než hocijaké teoretické mudrovanie, dovolím siponúknuť aspoň jejzlomok.
Bolo krátko pred Vianocami roku 1992, keď sa mi vhlave zrodil šialený, nástojčivý nápad. Taký nástojčivý, že som o ňom pani Jarunkovej, ktorú sompoznala ibaprostredníctvom jej kníh, napísala: „Nepoznám krajší pocit ako dať. Alenie vec, hoci aj to má svoje čaro. Nesmierne somzatúžila dať svojmu synovi naVianoce darnad všetky vzácnejší – zážitok zostretnutia s človekom. Zdá sa mi, že nič nemôže byť viac. Najmä, ak je tostretnutie s človekom, ktorého si vážime, uznávame, ktorý je nám blízky. Vtomto prípade ste to Vy. Akteda na Štedrý deň budete doma, chcem Vás požiadať odvadsať, tridsať minút Vášho času. Prišla bysom sosynom (bez toho, abyvedel, kamideme) k Vašim dverám, zazvonili bysme, abysme Vám zaželali pekné sviatky, aby Vás počas nich okrem blízkych duší obklopili aj všetky deti z Vašich románov, noviel, poviedok. Všetky, ktorým steboli kamarátkou aktoré i Vaším prostredníctvom dospievali a učili sa chápať, že hlboký cit, súcit anizmysel pre krásu nie sú hanbou. Dokonca ani keď sazmocnia chlapa. Apotom bysme šli domov, sadli si kstolu aVianoce byboli odomknuté.“ List somvhodila doschránky aostatné nechala na „osud“. Spisovateľka sozmyslom prehumor ihru môj nápad prijala a jasom ešte nikdy neprežívala naVianoce také napätie. Nikdy somnenavarila tak rýchlo (a zle...) anikdy somneriešila taký problém, akosyna obdarovať, no doposlednej chvíle neprezradiť ako. Atak som sivymyslela, že darček preňho nemám doma, ale ujednej milej dámy, ktorá bola ochotná mi hoschovať. Sama bysom ho však neuniesla, takže sapribližne hodinu pred večerou poň musíme vybrať obaja. Môj sedemnásťročný potomok sa síce uškŕňal, čo za bláznovstvo somzase vymyslela, ale súhlasil. A jasom ako veľký kombinátor, zlodej idetektív zároveň schovala do tašky najobľúbenejšiu knihu jeho najobľúbenejšej spisovateľky, donútila hoobliecť sa dosviatočného a šli sme. Keď smezastali pred dverami bytu označenými namiesto menovky ibavianočnou vetvičkou, nadýchla som sa azazvonila. Dvere otvorila usmievavá elegantná dáma. Zoznámili sme sa spani Klárou Jarunkovou. Jejbyt voňal jabĺčkami, ihličím, pohodou, štedrosťou ľudského tepla a krásou pochopenia. A mysme sazhovárali akodlhoroční kamaráti. A tá kniha, ktorú somako synov vzácny poklad niesla pani Jarunkovej napodpis? Bol to Brat mlčanlivého Vlka...
