��������

Vybrané verše približujú človeka, ktorý nevníma svet ako miesto pre bezstarostnú účasť na jeho divadle. Cíti sa v ňom skôr stratený, uvedomuje si svoju krehkosť a zraniteľnosť v dotyku s tvrdosťou a ľahostajnosťou okolitej reality. Pripomenú to už verše z prvej básne knihy: „Tiež som bol Brazílčan,/kreolský typ ako vy/brnkal som na gitare, riadil som forda,/naučil som sa pri barovom pulte,/že nacionalizmus je cnosť./No príde čas, keď bary zatvoria/a všetky cnosti čaká zavrhnutie.“

V obsiahlej poéme Stroj sveta tento prerod zachytáva, keď sa zo svojho rodiska v Minase vydáva na cestu životom, aby poznával svet, nádheru prírody i obdivuhodné výsledky ľudskej práce, no postupne zisťuje, že nestačí reagovať na všetko to vábenie, a zdráha sa nasledovať túto zázračnú výzvu, lebo už ochabla viera i túžba. Na kamenistú cestu do Minasu zosadla tma, odmietnutý stroj sveta sa ďalej preskupoval, básnik hodnotil svoju stratu a kráčal ďalej s prázdnymi rukami. V básni Hľadanie poézie si sám pre seba stanovuje ciele, o čom by mal či nemal písať a ako treba pristupovať k umeleckej tvorbe. Netreba sa venovať tomu, čo prežíva naše telo, príležitostným radostiam či smútkom, to, čo si myslíme a cítime, ešte nie je poézia. Netreba si všímať ani svet okolo seba, domy a ruch mesta, spev nie je príroda ani muži v spoločnosti. Nepomôže nám ani to, keď si budeme nanovo oživovať zabudnuté detstvo. Musíme skryto preniknúť do ríše slov, trpezlivo čakať, až báseň dozreje a spotrebuje silu svojich slov. Básňami treba žiť skôr, ako ich napíšeme.

V doslove Zsoldos opisuje Drummonda de Andrade ako decentného, uzavretého a prísneho človeka. Posledné básne v knihe (zo zbierky Prirodzená láska) však odhaľujú dovtedy neznámu stránku brazílskeho autora. Sú venované telesnej podobe lásky. Nejde pritom o decentné dotyky s erotikou a opatrným výberom slov, ale o priame pomenovanie sexuálneho styku a pohlavných orgánov. Nikdy však neskĺzne do obscénnosti; aj telesnú žiadostivosť vie podať s humorom či existenciálnou vážnosťou. (Autor však dbal o svoju povesť a tieto verše dovolil uverejniť až päť rokov po svojej smrti.)

Vydavateľ tohto výberu z poézie brazílskeho autora trochu mätie svojím názvom. Mimovoľne si ho spojíme s portugalským veľvyslanectvom. (V Bratislave majú podobné zariadenie viaceré krajiny, ale tie sa vydavateľskej činnosti nevenujú.) V tomto prípade však ide o slovenské nezávislé občianske združenie, ktoré šíri na Slovensku portugalský jazyk a kultúru lusofónnych krajín. Zoznam vydaných kníh na jeho konte je obdivuhodný. Povzbudivé je, že ide o umelecky hodnotné knihy; nájdeme medzi nimi aj poviedky Clarice Lispector, ktorej Drummond de Andrade venoval báseň (Zsoldos ju zaradil do svojho výberu). Zbierka Brazílsky pocit sveta je ďalším hodnotným a zaujímavým príspevkom do obrazu života lusofónnych krajín a do knižnice portugalsky písanej literatúry.