��������

��á���DZ� Ghetto Palm odkazuje na pajaseň žliazkatý, ktorý dokáže rásť v nehostinných podmienkach brownfieldov, opustených a zanedbaných priestoroch, často pôvodne priemyselných. Je metaforou mestských subkultúr, ktoré sú rovnako odolné a dokážu sa rozvíjať v akokoľvek nepriaznivých podmienkach, ba dokonca vytláčať z ekosystému pôvodné druhy. Podobne ako názov aj motto knihy dáva tušiť, že nepôjde o žiadne sterilné asambláže, ale zakúsime špinu predmestí a budeme dýchať dym z pneumatík pretekajúcich sa áut, dymová clona však bude aj kamuflovať miesta zraniteľnosti.

Centrálnou tematickou líniou knihy je virtualizácia sveta, keď digitálny svet hier (The Legend of Zelda, neskôr Need for Speed, GTA, Gran Turismo), ale aj digitálnych médií a filmov na seba strháva nebývalú pozornosť. Herné prostredia pôsobia nerozlíšiteľne od reprezentácii reálneho sveta, pohyb lyrického subjektu po virtuálnych krajinách splýva s pohybmi v analógovom svete („som príliš unavený, aby som si uvedomoval hranice medzi ľuďmi a svetmi“, s. 15). Fikčný svet presakuje, má až fyziologické konzekvencie, neotupuje, ale zintenzívňuje vnímavosť. Imerzný svet lyrický subjekt pohlcuje, ozvláštňuje mu každodennú realitu, ale návrat späť je neistý. Naučené naratívne vzorce a konvencie predstavujú pre lyrický subjekt nástroj na porozumenie entropickej realite, spočívajú v štruktúrovaní udalostí do príbehov, s ktorými môže pracovať pamäť a na základe ktorých sa stavia centrálny príbeh konštruujúci identitu subjektu. Fragmenty sú preto cieľavedome a pomerne namáhavo modelované do spojitých príbehov ako základnej jednotky uchovávania spomienok („chýbajúce súvislosti zošívam políčkami z animovaných seriálov“, s. 58; „dusí ma zväzovanie / udalostí do chronologických reťazí / vymýšľanie posledných slov a / premýšľaním nad správnym / uložením dôrazu“, s. 42).

Okrem centrálneho „life story“ sú originálnym spôsobom do príbehu s ustálenou štruktúrou konštruované aj „love stories“. Namiesto ľúbostnej poézie dostávame obraz romance rozfázovaný do niekoľkých štádií, dotovaných rôznymi populárnymi žánrami. Po počiatočných projekciách, keď „láska je zelené plátno“ (s. 43), umožňujúcich vytvárať fantazijné prostredia podľa preferencií lyrického subjektu, príbeh prechádza ďalšími fázami („Vo vzájomnom objatí / by som aj nás exponoval ako záverečný záber slaheru, s. 60; survival: „preži ešte aspoň jednu epizódu, s. 13; špionážny thriller, s. 69). Po fáze bezpečia a bezčasia začínajú vzťahové konverzačky pripomínať bojisko („vety sa obtierajú ako náboje o ramená a hrudníky v akčných filmoch“, s. 57), plamene vyhasínajú („a v malých posteliach medzitým doznievajú ďalšie nešťastné lásky“ s. 35) a celý príbeh sa reinterpretuje („nezvládnem ďalšiu zmenu / na záporného hrdinu“, s. 42). Nakoniec sa objekty už ako fiktívne postavy presúvajú v pamäti tam, kde sa uchovávajú fragmenty z kníh, filmov či hudby („vybavujem si vás už len ako literárnej postavy“, s. 35).

Ako obrazovo intenzívne vyťažený žáner funguje horor (odkazy na Halloween, Elm Street, body horor, slasher, motív last girl...), s jeho žánrovými konvenciami a rekvizitami sa autor pohráva s neuveriteľnou ľahkosťou a nenútenosťou (motívy násilia ako hravého strašenia, nože, čepele, krv, krik) a snaží sa vyťažiť z neho predovšetkým sugestívnu atmosféru a emóciu. Vplyvom prázdnoty a nehybnosti sa vonkajší svet za oknom sa mení na horor (s. 28), pamäť sa usiluje zachrániť udalosti ako „pár momentov hrôzy“ (s. 28).

Sémanticky vyťaženejší je explicitne pomenovaný južanský gotický štýl (s. 42, 43, „domov ako setting v južanskom horore“, s. 45) so svojou temnou, ponurou až dekadentnou atmosférou, zanedbanými urbánnymi lokáciami ako rezíduami minulého sveta (opustené dvory, odstavené autá atď.), odkazujúcimi na biotop Ghetto Palm. S týmto tematickým okruhom rezonuje aj ambivalentný motív leta. Na jednej strane funguje ako zlovestná horúčava meniaca stav vedomia a anticipujúca katastrofu (nehybné bezvetrie, topiaci sa asfalt, zlovestný august), na druhej strane stojí podmanivo aktualizovaný mýtus Kalifornie ako simulácie večného leta, bezpečia, blahobytu (Sweet Life, California Dreaming), ale aj komercializácie či straty celistvého zmyslu, túžby po intenzite a úniku k rýchlym pôžitkom (seriál Californication).

Svet je totiž definitívne romanticky odčarovaný, možné sú už len „urbánne alternatívy“ mýtických príbehov (s. 25). Papcunovo smutnohravé cnenie za minulým má až fisherovské konotácie: neukončené či zabudnuté aspekty z minulosti sú neustále prítomné a živé („nemôžeš vyrásť zo sveta, ktorý z teba nikdy nevyrástol, s. 36). Problémom je nielen nemožnosť uniknúť z minulosti, ale aj neschopnosť ukotviť sa v čase, sústrediť sa na vlastnú prítomnosť a vytvárať súčasnú skúsenosť. Nostalgické instrospekcie pramenia z deficitu, z rozpadu celistvého sveta na fragmenty, na nekonečný nespojitý prúd jednotlivých vnemov („čas sa meria v playlistoch / priemyselne čoraz lepšie uchopeným smútkom“, s. 39).

Reakciou na hypertrofovaný digitálny svet je mimoriadne úsilie o autenticita a túžba po intenzite. Môžeme sledovať autorskú tendenciu odpútať sa od anestézy až apatie text generation smerom k vťahujúcemu spektru emócií, ale nie je to vôbec jednoduché. Snaha o intenzitu je síce naliehavá („chcem ťa vedieť prinútiť plakať / jedinou vetou / privodiť ti silný závrat / ako na úplnom začiatku“, s. 31), ale ak sa emocionálna naliehavosť preženie, nepôsobí autenticky, ale len ako veľké prázdne gesto, možno sugerované fikciou („robili sme všetko preto / aby uplynulé roky neboli príliš skutočné ... gýčové sľuby zložené vysokým hlasom navodzujúcim zimomriavky, s. 35). Lyrickému subjektu stačia mikrodávky anestézy („vyškrtávanie nepotrebných modov cítenia: návod na prežitie“, s. 30; „strácam vnímavosť voči scénam, v ktorých mám vedieť prežiť“, s. 31), v presvedčivých lyrických obrazoch sa štylizuje ako priamočiary, otvorený a zraniteľný. Sú to miesta, kde lyrický subjekt vedome vystupuje z prirodzenej skepsy a prijíma perspektívu umožňujúcu čo najpriamejšie sprostredkovať jeho prežívanie („zjednodušovanie je účinné anestetikum / ako prežiť vo svete, ktorý sme spochybnili?“ 72).

V niektorých čitateľoch a čitateľkách však neustále alúzie môžu rušiť ilúziu autenticity. Spochybňovaním vlastnej pôvodnej (alebo aspoň tak pôsobiacej) lyrickej výpovede odkazmi a citáciami, náhlym strihmi a prechodmi medzi kontextami akoby lyrický subjekt naznačoval, že jeho slová ho dokonale nevystihujú, že nestačia. Odklad jednoznačnosti lyrickej výpovede súvisí s mediálnym pozadím, ktoré zdôrazňuje mnohosť, odvodenosť a relatívnosť. Neurčitosť a neistota tu funguje ako jediná nespochybniteľná emócia, lyrický subjekt môže mať uspokojivý pocit, že je otvorený, predovšetkým v momente, keď demonštruje ambivalenciu. Neochotu ustáliť sa na význame či disciplinovať mnohohlas tak môžeme interpretovať ako pokus byť čo najotvorenejší. Túto transparentnosť podporuje aj poznámkový aparát, kde Papcun svoje zdroje otvorene priznáva, netvári sa, že poézia je len pre zasvätenú elitu schopnú dešifrovať zasunuté významy. Neúnavným odkazovaním a prestrihávaním heterogénnych rovín vlastne doťahuje do poetických dôsledkov stratégiu prežitia v hyperrealite. Vďaka technológiám sú už obrazy a znaky presvedčivejšie než realita, ktorú mali reprezentovať, nie je preto možné rozlišovať medzi nimi, rovnako ako nie je možné vydestilovať vlastné prežívanie a skúsenosti: „najľahšie sa mi premýšľa v obrazoch, ktoré mi nepatria“. Fragmentárnosť umožňuje významové sýtenie viacerých paralelných realít či identít, bytie v ambivalencii, čo so sebou nesie úzkosť z existenciálnej vsotenosti do digitálnej dystopie: „nad hlavami sa nám kumuluje svet / ktorý by sme si nikdy nevybrali“, s. 73).

Autentické preto v tomto kontexte znamená nostalgicky analogové, neprefiltrované a neprikrášlené, obsahujúce šum, dym, zrnitosť. Problematizuje sa tak motív ukladania spomienok v čo najvernejšej podobe, aby boli čo najmenej spracované a aby sa z nich napokon dal zrekonštruovať spojitý príbeh identity („problém je strach opísať veci tak, ako si ich pamätáš“, 26), digitálne médiá nielen toxicky estetizujú, ale posúvajú aj obsah spomienky („instagram všetko zničí / nekonečný feed všetko zničí / môj a tvoj algoritmus všetko zničí / ja všetko zničím“, s. 65, „nič ma tak nerozhodí ako fotografie zaliate príliš bezstarostným / jarným slnkom“, 38). Neúprosná časová slučka spôsobuje, že zážitky pôsobiace dnes skutočne a intenzívne, budú čoskoro len „zápletkou malého hitu / spred štyroch sezón“ (s. 22). Digitálne médiá ako nosiče na uchovávanie spomienok sú tak symbolom nerovnej konfrontácie technológií a ľudskej skúsenosti. Lyrický subjekt hľadá iné cesty. Hudobné skladby, na ktoré sa na mnohých miestach odkazuje, tak môžu fungovať ako nosiče spomienok, keď nám starý banger dokáže znovu vyvolať dávny pocit. Alternatívou je i návratný motív tetovania ako spomienky (takmer) navždy zapísanej do kože („hovoriť vlastním jazykom / tu znamená použiť kožu ako drevoryt“, s. 23).

Ďalšou ambivalenciou je napätie medzi izoláciou a intimitou. Vystúpiť z osamelosti, priblížiť sa a nadviazať skutočné spojenie je napriek všetkým možnostiam, ktoré sú k dispozícii, komplikované. Konvencie, ktoré by mali komunikácii napomáhať a zefektívňovať ju, vlastne narušujú spontánnosť a priamosť. Momentom najhlbšej intimity je preto to nevypovedané, nenapísané, neprečítané, neodhalené tajomstvá, vyznania, ktoré možno ani neboli naformulované, ale existujú („napriek všetkému stále existujú miesta / kam text nikdy nevojde“, s. 16; „jediné miesto, kde trávime čas naozaj spolu / je neprečítaná pošta“, s. 59).

Papcunova obraznosť stojí na mnohovstevnatom prepojení veršov, motívov a odkazov, vytvárajúcich kompaktnú sémantickú sieť, pôsobivý poetický svet. Neobvyklou zručnosťou prepájať rôznorodé zdroje, spôsobom používania jazyka postavenom na ambivalenciách a nostalgickým efektom vytvorenom z pohybu v časovej slučke pripomína najlepšie knihy Michala Habaja. Papcun si dokonca vytvára žáner „video tape“ ako analogový poetický nosič spomienok, odkazujúci na video kazety či klipy, založený na introspekciách vyznievajúcich ako generačné výpovede, ktoré nadobúdajú formu sloganov („sme decká nultých rokov vychované na / nekonečnej smršti vnemov“, s. 61; „uvažujem iracionálne a konám neprimerane / ale taká je lokálna tradícia“, s. 30). Nepotrpí si na školometské konštruovanie metafor a básnických trópov, jeho básnický jazyk je úplne prirodzený, blízky každodennej komunikácii, miestami hovorový, slangový, lexikálne dotovaný z najrôznejších okruhov, s ambíciou odrážať súčasný kultúrny a sociálny kontext, byť autentický a bezprostredne rezonovať so súčasnými čitateľmi a čitateľkami. Michael Papcun v debute preukazuje schopnosť funkčne prepájať heterogénne kontexty, dômyselne komponovať ich prvky a vytvoriť tak jedinečný poetický svet, prenikavo interpretujúci súčasnosť.