ղľáԾ
Po čase opäť o (ne)čase
Ján Motulko: Čas Herodes
Bratislava, Petrus 2003
Rozsiahla básnická skladba príslušníka katolíckej moderny Jána Motulka Čas Herodes (2003) vznikla ako reakcia na dávnominulé spoločensko-politické zmeny z konca 40. rokov 20. storočia. Kvydaniu tejto knihy dlho po „čase“ krívd aobmedzovania slobôd autora viedli objektívne príčiny, takáto razantná obžaloba socialistického zriadenia počas jeho trvania nebola možná. Básnik sa nám preto dnes môže zaručiť, že subjektívne postoje ponechal neskorigované, čím zostáva zachovaná dobová autentickosť výpovede.
Básnická skladba Čas Herodes atmosférou, ideovo-tematicky akompozične pripomína poému A. Žarnova Slovenský žiaľ. Biblický námet betlehemského vyvražďovania neviniatok zlovoľným kráľom Herodesom poskytol formu, ktorú autor naplnil aktualizovaným obsahom, personifikujúcim čas nástupu komunistickej diktatúry: „ich cesta vedie sem, / no kto sa nebude klaňať palácu / stou novou Hviezdou ukrutnou, / čo ukuli ju dnes, / nie tej nad Betlehemom, / čas Herodes ajeho herodesi králi / (vydali toto nariadenie: Nech žije červená!)“ (s. 13).
Tragický pocit zindividuálneho osudu človeka včase neslobody prerastá do obavy odemokratický vývoj krajiny i európskeho kontinentu. Zo stavu, vktorom je reálna nádej na zlepšenie nadlho (chvíľami sa zdá, že navždy) stratená, vyrážajú iba prejavy úzkosti azúfalé volania po Spasiteľovi azázračnej premene. Na vyjadrenie svojich úvah areflexií nad vtedajšou situáciou autor použil patetickú hyperbolizáciu afarebnú symboliku. Červená je farbou, vstupujúcou do kontrastov: predstavuje napríklad krvavú stopu obetí, ale ištít či zástavu tých, čo koncentrujú vo svojich rukách všetku moc.
Básnika najväčšmi trápi náboženská nesloboda. Všetky podobenstvá anarážky nadobúdajú jednoznačný význam, stávajú sa denotačným úderom proti obmedzeniam. Manifestačné heslá, oddané pokriky aposlušné gestá sa striedajú senumeráciami dôsledkov, odhalení aobvinení: „Čas Herodes, toľko mocných zborov / bohov / a / mesiášov, / vykupiteľov – redemptorov ,/ kristov i / antikristov / všetkých časov, / nerónov, / pilátov aannášov, / pekla hrotov, / najatých paholkov, / ktorí pravdu aslobodu na kríž pribíjajú, / toľko iškariotov...“ (s. 40). Ostré hrany pejoratívnych vyjadrení ukazujú na čerstvosť rán. Vydanie knihy stakýmto obsahom, po 15 rokov od pádu socialistického zriadenia jej síce neuberá nič na jej opodstatnenosti, predsa však ju už zaraďuje do iného kontextu (na úrodnejšiu pôdu by azda dopadla viac vporevolučných rokoch), mení ju na historický artefakt, svedectvo o (ne) čase. Zostáva nespokojnosť zpremárneného obdobia ľudského života, trpkosť ztoho, čo vzal čas: „Je žlčník plný žlče horkej, / sloboda ľudská – vzal ju bes. / Ostala šibeň po neborkej / anad ňou kat ČAS HERODES“ (s. 49).
Jaroslav Vlnka
