ղľáԾ
Amélie Nothomb
Catilinaria
Bratislava, Vydavateľstvo Alberta Marenčina PT 2005
Preklad Elena Flašková
Tento pozoruhodný román známej belgickej spisovateľky nás okamžite vtiahne do svojich osídiel. A to nielen svojou originalitou, ktorá hraničí takmer s absurditou, ale aj pútavosťou deja popretkávaného mnohými existenciálnymi myšlienkami a životnými pravdami, ktoré si postavy uvedomujú a zažívajú práve prostredníctvom situácie, vktorej sa ocitli.
Postarší manželský pár sa na starobu presťahoval zmesta na samotu, do domu svojich snov, osamelo stojaceho na čistinke pri potoku. „Keď sme uvideli ten Dom, pocítili sme slastnú úľavu: tak predsa existuje miesto, po ktorom sme od detstva túžili! ... Neváhali sme ani okamih. Netrvalo hodinu azdomu bol Dom.“
Samota bola pre manželov existenciálnou potrebou a Dom ju dokonale stelesňoval. Pocit šťastia sa naplnil, čas akoby nejestvoval,len pribúdajúce centimetre snehu napovedali, že to je inak. Osamelosť, po ktorej túžili, aby mali dostať času na seba, je však až priveľmi dokonalá na to, aby mohla byť pravdivá. Na druhej strane potoka totiž žijú susedia, ktorí výrazne zasiahnu do ich pokojných dní. Presnejšie povedané, je to sused. Po prvej zdvorilostnej návšteve prichádza opätovne každé popoludnie, vždy na minútu presne od štvrtej do šiestej. Jeho prítomnosť sa stáva pre manželský pár neznesiteľná. Sedí u nich bez slova ana otázky takmer výlučne odpovedá jednoslovne – áno anie. Nezvládnu túto situáciu aemócie začínajú pracovať na plné obrátky.
Na román možno nazerať aj ako na akúsi štúdiu ľudského vnútra, ktoré vabsurdných azlomových situáciách podlieha radikálnej zmene anezvyčajným riešeniam areakciám. Viac už prezrádzať nebudem, nechcem budúcich čitateľov ukrátiť oprekvapujúci priebeh tohto pozoruhodného príbehu.
Michaela Geisbacherová
