ղľáԾ
Milan Lajčiak
Je jeden svet, apredsa dva sú svety
Onemel človek u madridskej brány,
hlásiac tam počet strát.
Tí však, čo ľudu život darovali,
za život učili nás umierať.
Onemel človek, počítajúc rany –
Varšava, Paríž, Ukrajiny dym.
To však, čo jeho ústa povedali,
nebolo nikdy – neverím!
Onemel človek a bolo to v máji,
na domy písal slovo m i e r .
Ulice šťastím tancovali,
posledný pristál vojny bombardér.
Je jeden svet, a predsa sú dva svety –
Wall-Street a orloj kremeľský.
A medzi nimi milióny detí,
srdce, čo za slobodu šelestí.
Je jeden svet, a predsa rôznych tvárí.
Kde vládne zlata krutý boh –
ľudia sú tovar v inventári,
na predaj veci v bazároch.
Je jeden svet a ten sme spoznávali,
vlasť všetkých, ktorým práca česť.
Závody naše, rozkvitnuté sady,
máš všetko, čo tvoríš a čo dobyješ.
Je jeden svet a za ním múdre čelo.
Môžete si lepiť Atlantický pakt!
Kto tu chce číhať za zákerným cieľom,
otroci vlastní udupú ho v prach!
Onemel človek. To spievajú rána.
Spievajú stroje – budúcnosti tón.
Tak velí naša robotnícka strana –
vpred za súdruhom Gottwaldom!
Jednou zpedagogických výziev pri príprave najmladšej generácie profesionálnych čitateľov, ergo študentov aabsolventov slovakistiky, je vysvetliť fungovanie literatúry aživota včase socializmu. Generácii narodenej v90. rokoch pripadajú nepochopiteľné aabsurdné nielen zákazy mať dlhé vlasy alebo nosiť do školy „texasky“, ešte ťažšie je vysvetliť im schizofréniu verejného názoru anázoru vsúkromí či obraty vmyslení, keď sa zkomunistov stávali antikomunisti azo súdruhov „väzni vlastných súdruhov“ (Drugova kniha ouväznení L. Novomeského v50. rokoch).
Včase štátnic sa celé obdobie 1948 – 1989 zmení na hromadu klišé, ktorým dominujú syntagmy „boj za mier“, „zákaz publikovať“ či „zjazd spisovateľov“, ale skutočný obsah za slovami ostáva šušťať papierom. Žiadalo by sa povedať „našťastie“, ikeď ide ozjavnú pedagogickú prehru.
Plagátové príbehy
Pomôckou pri vysvetľovaní môže byť antológia básnických textov zinkriminovaného obdobia Socialistický realizmus vslovenskej poézii, ktorú pripravil literárny kritik a historik Valér Mikula. Profesor bratislavskej Filozofickej fakulty využil svoje skúsenosti zposledných rokov bádania avlastné skúsenosti spomermi vsocialistickom Československu. Antológiu komponuje na základe časového princípu, začínajúc ľavicovými aproletárskymi predchodcami socialistickorealistickej literatúry apostupne vyčleňuje ďalšie dve dvadsaťročné etapy: socialistický realizmus vužšom vymedzení (vrcholenie a zotrvávanie 1948 – 1968) a„poaugustovú“ literatúru, ktorú pre potreby antológie pomenúva širším atribútom „angažovaná“. Časové diachrónne členenie je nevyhnutné na pochopenie toho, ako sa na Slovensku objavil ideovo-estetický import socialistického realizmu, ako i na to, aby sme videli, ako sa dotkol aj najtalentovanejších autorov, či ako sa vistých okamihoch zmenil na klišéovité schémy aneskôr presiakol do tvorby vpodobe menej zjavných tém amotívov humanizmu, vlastenectva a občianskeho aktivizmu.
Podľa štruktúry knihy možno odhadovať, že primárnou úlohou antológie je ukázať šírku aintenzitu napojenia súdobého umenia na postulované princípy nazvané súhrnne „socialistický realizmus“. Najväčší priestor dostávajú príklady poézie kontaminovanej ideami alebo estetikou socializmu akomunizmu. Básnickú produkciu sprevádza V. Mikula ukážkami zo svojej nedávnej literárnohistorickej publikačnej činnosti (napr. zkníh Čakanie na dejiny, Démoni súhlasu anesúhlasu ai.). Sprievodné štúdie aspoň čiastočne pomáhajú kpochopeniu dobovej situácie, ktorá je vmnohých ohľadoch vzdialená súčasnosti, hoci pod povrchom sa opakujú drobné príbehy oportunistov, využívajúcich chvíľkové módne trendy na vlastné zviditeľnenie.
To, kčomu sa žáner antológie tohto typu nedostane, je komplikovanosť individuálnych peripetií ašialené kombinácie interakcií veľkých amalých dejín. Toto obdobie ponúka viacero shakespearovských sujetov: sklamaného básnika katolíckej moderny P. G. Hlbinu, ktorý začínal ako náš najspirituálnejší básnik askončil ako perfídny prekrúcač kresťanských dogiem, nepochopiteľnú stratu tvorivej iskry najlepšieho nadrealistu R. Fabryho, viktimizáciu L. Novomeského alebo skratky po kariérnom rebríku, ktoré predviedol Milan Lajčiak, keď ako dvadsaťtriročný referent sekretariátu Ústredného výboru KSS vydal knihu Súdružka moja zem (1949) a udal základný tón socialistickorealistickej poézie.
Anjeli Východu, démoni Západu?
Jednou zčŕt takejto poézie je semioticky neproduktívny alegorický princíp obraznosti. Pre pochopenie významu básne je hlavne potrebné odhaliť alúzie na vybrané udalosti, osobnosti asymboly. Stačí teda prelomiť hranicu poznania základných historických súvislostí aaspoň náčrtu marxisticko-leninskej doktríny azmysel básní sa doširoka otvorí. Inými slovami, nejde ointerpretačné rébusy, skôr naopak, vtých najtypickejších príkladoch nastupuje „plagátové“ (expresívne apovrchné) agitovanie asimulovanie osobnej aspoločnej angažovanosti. Typickým príkladom básne napĺňajúcej väčšinu parametrov socialistického realizmu je Lajčiakova báseň Je jeden svet, a predsa dva sú svety zo zbierky Súdružka moja zem, ktorej vtiráži svieti dobová poznámka, že je napísaná ako „dar IX. zjazdu KSČ“.
Viac ako autonómny umelecký akt bola socialistická tvorba (najmä vjej začiatkoch v50. rokoch) reakciou na verejnú objednávku, iniciovanú kultúrnopolitickými referentmi apodporenú masami čitateľov zcelého spektra obyvateľstva. Lajčiakova báseň je napísaná podľa osvedčenej schémy; nechýbajú v nej emblematické prvky a jedným znajvýraznejších je polarizácia sveta. Tá sa dostáva aj do dialekticky rozpolteného názvu ojednom, resp. dvoch svetoch. Rozdelenie sveta slúžilo na vyvolávanie strachu a démonizovanie Západu bolo účinným prostriedkom ospravedlňovania viacerých domácich krokov (posilňovanie silových zložiek, ústredné postavenie armády). Vbásni je politický Západ vykreslený ako neľudský, utilitaristický, zameraný na zisk ako „zlata krutý boh“ ajeho stelesnením je newyorské finančné centrum „Wall-Street“. Pre lepšiu názornosť Lajčiak využíva obraz degradujúci človeka iba na „tovar vinventári“ anepatrnú položku zponuky „v bazároch“.
Okoľko je černejší obraz Západu, otoľko prikrášlená je vízia socialistického bloku, ktorý nachádza svoj ústredný symbol v ruskom politickom centre vKremli. Po ňom vbásni nasledujú aj ďalšie príklady toho, ako radostne vyzerá realita socializmu: „rozkvitnuté sady“ a „závody naše“. Rovnakou všeplatnou ilúziou bolo presadzovanie spoločného vlastníctva, keď aj vlasť je „všetkých“ (no iba tých, „ktorým práca česť“) apodobne sa človek mohol cítiť bohato, keďže platilo „máš všetko, čo tvoríš a čo dobyješ“.
Lajčiakova báseň zapadá do okruhu tzv. schematických textov asvoju poetiku poznačenú štyrmi princípmi socialistického realizmu napĺňa do bodky (známy Vlašínov Slovník literární teorie z roku 1977 uvádza tieto štyri: straníckosť, pravdivosť, ľudovosť atypizácia). Je nutné podotknúť, že medzi adresátmi tejto poézie mali mať väčšinový podiel ľudia bez literárneho vzdelania. Keď 20. 6. 1949 prebehla verejná diskusia oknihe vKlube spisovateľov arobotníkov vBratislave, okrem literárnych vedcov aautorov boli prítomní aj zástupcovia proletariátu, vdiskusii označení napr. „robotník zpošty“. Tí sado diskusie zapájali svojskými vyhláseniami: „Súdružky asúdruhovia, spisovatelia abásnici! Spisovatelia píšu pre ľud, pre robotníkov. To znamená, že majú písať tak, aby sme rozumeli. [...] Lajčiakove básne nám vedia povedať, čo čakáme od ďalších básnikov, aby sme mohli ujasnenejšie kultúrne sa vzdelávať.“ Vzdelávaciu zložku nachádzame vprvých strofách básne, kde sa autor vracia do Španielska, ktoré sa považovalo za prvé medzinárodné vojnové pole proti fašizmu avktorom sa vo veľkom meradle zúčastnili odboja aj legionári zČeskoslovenska; vdruhej strofe sa už Lajčiak obracia na druhú kapitolu vojny, na bojiská Ukrajiny, obsadený Paríž azbombardovanú Varšavu, aby ich všetky uzavrel slávnostným koncom svetovej vojny nenápadným signálom vpodobe slova „máj“ (záver 2. svetovej vojny) azvýraznením kľúčového slova „m ie r“.
Odklady šťastných zajtrajškov
Záverečné dve strofy sumarizujú nielen postupy, ale pripravujú sa aj na agitačné finále. Vpredposlednej strofe Lajčiak publicisticky aktualizuje zakladanie NATO, pre ktoré sa počas socializmu používalo pejoratívne označenie Severoatlantický pakt (vznikol vapríli 1949). Profeticky atendenčne predikuje, že pakt, ktorému pripisuje zákerné úmysly, padne pod váhou jeho vlastných nevoľníkov.
Ďalšou klasickou schémou bolo vykresľovanie času podľa kľúča „temná minulosť – ťažkou prácou naplnená, no nádejná prítomnosť – radostná budúcnosť“ aautor si na záver nechal poslednú časť trojčlenky. Lajčiak celkom nápadito využíva opätovné anaforické opakovanie („Onemel človek“) tým, že mení význam náhlej mĺkvosti. Kým prvé onemenie človeka bolo od hrôzy, tu vzávere mu spievať nedovolia stroje, ktoré spievajú zaňho. Aaby ľudia nezabudli, komu majú vďačiť za svoje šťastie, prichádza na rad božská impersonalizácia výnimočného človeka aaktuálny vrchol kultu osobnosti – ktorým je novopotvrdený predseda ÚV KSČ Klement Gottwald.
Antológia poézie socialistického realizmu je obzretím sa do minulosti, kde nie až tak dávno panovali iné pomery akritériá na tvorbu ahodnotenia literatúry. Ide oobchádzanú časť minulosti, pretože jej chýba obsahová nadčasovosť aestetická účinnosť. Dlhodobé obchádzanie však často vedie kdojmu, že skutok sa nestal. Apritom pojmu socialistický realizmus sa kultúrna politika socializmu nevzdávala do poslednej chvíle, hoci musela pristúpiť k neustálej zmene obsahu pojmu (dokumentárne to detailne zachytáva monografia V. Marčoka Socialistický realizmus dnes z roku 1985). Na záver si ešte dovolím odporučiť najlepšiu knihu otom, ako koexistovalo socialistické zriadenie sumením aliterárnym životom: mimoriadne sa to darí V. Macurovi v diele spríznačným názvom Šťastný věk (a jiné studie o socialistické kultuře) (2008), kde sa okrem iného dočítame aj orastúcej frustrácii z toho, že sa pomyselný šťastný zajtrajšok odkladal tak dlho, až sa ho niektoré generácie nedočkali.
Ján Gavura
