��������

Najväčšie lekcie nám vždy uštedrí prostý ľud, dospieva k poznaniu protagonista príbehu o ceste indického slona Šalamúna z Lisabonu do Viedne. Pri tomto konštatovaní sa nedá obísť paralela so spisovateľovou povesťou neľútostného kritika spoločenských pomerov (tiež pochádza z prostej rodiny) a azda i voľbou umeleckého mena, v preklade znamenajúceho pokrm najchudobnejších – reďkovku. Diela Josého Saramaga, nositeľa Nobelovej ceny, neprinášajú uspokojivú katarziu, skôr vnútorný nepokoj. A vyrovnať sa s ním nie je vždy jednoduché. Sme slepí, aj keď vidíme, znie posolstvo románu Mesto slepých, ktoré prispelo k získaniu najvýznamnejšieho ocenenia. Autorská dielňa Josého Saramaga obsahuje romány – spoločenské alegórie, v ktorých vyjadruje trvalú nespokojnosť so smerovaním modernej spoločnosti. Navyše, v pamäti ostane navždy ako vytrvalý oponent cirkvi (Evanjelium podľa Ježiša Krista). Odhliadnuc od všetkých Saramagových životných presvedčení treba uznať, že jeho diela lákajú nie proklamovaním politických názorov, ale humanistickými posolstvami a „estilo saramagiano“, tzn. povestným saramagovským štýlom príznačným absenciou niektorých interpunkčných znamienok, čo zhutňuje text natoľko, že nedovoľuje čitateľovi rozptyľovať pozornosť. A takým je i pôvabný román Cesta slona. Dejová línia sa odvíja od skutočnej historickej udalosti – putovania indického slona Šalamúna predstavujúceho svadobný dar kráľa Portugalska a Algarvesu bratrancovi Maximiliánovi, rakúskemu veľkovojvodovi. Saramago vytvoril príbeh balansujúci medzi realitou a fi kciou, kde hrdinovia neprekonávajú iba vzdialenosti medzi krajinami, ale i medzi sebou navzájom, prekračujúc spoločenské bariéry. Slona Šalamúna okrem vojenského oddielu a hordy pomocníkov sprevádza kornak Subhro, indický opatrovateľ. Autor používa optiku Subhra, predstaviteľa odlišného vierovyznania a kultúry nepochopenej Európanmi, na vytvorenie groteskných situácií v dôsledku stretu dvoch svetov. Spomeňme aspoň nacvičené pokľaknutie Šalamúna pred bazilikou v Padove na žiadosť cirkevných hodnostárov potrebujúcich zázrak a následný predaj sloních chlpov. „Zároveň si kladie otázku, prečo nápad predávať slonie chlpy nedostal skôr, kým ešte žil v indii, a v hĺbke duše si pomyslí, že aj napriek bohatému výberu bohov, nižších bohov a démonov, ktorí napádajú ľudí, sú obyvatelia krajiny, kde sa narodil, oveľa menej poverčiví v porovnaní s touto civilizovanou a najkresťanskejšou časťou európy, lebo tu ľudia dokážu slepo kúpiť hoc aj sloní chlp a zbožne uveriť výmyslom predávajúceho. Kupovať vlastné sny musí byť prejavom toho najväčšieho zúfalstva.“ Veľkolepá výprava svadobného daru je obrovskou alegóriou, kde niekde uprostred sedí na chrbte slona predtým otrhaný Ind a zvrchu pozerá na panovníkov nesúcich sa priamo za nadvihnutým chvostom (ne)obyčajného zvieraťa, zdesených vyhliadkou na jeho opakujúce sa fyzické potreby... Saramago opäť pranieruje pokrytectvo a nezmyselné spoločenské poriadky. Poslúžila mu cesta slona, na ktorej konci si kráľ podáva ruku s chudobným Indom. Ešteže nás nevedomosť ochraňuje pred falošnými vedomosťami, myslí si protagonista príbehu. Našťastie...