��������

Mira Nábělková

Čeština a slovenčina v kontakte. Pokračovanie príbehu

Bratislava – Praha, Veda – Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV – Filozofická fakulta Univerzity Karlovy 2009.

Rozsiahla monografia Čeština a slovenčina v kontakte. Pokračovanie príbehu, podľa očakávania prestupuje hranice čistej lingvistiky a ako každá dobrá kniha tohto typu ponúka aj v úvahy o spoločnosti, kultúre a dejinách. Je to prvé monografické spracovanie česko-slovenských jazykových vzťahov, v ktorom sa autorka sústredila na priestor tých komunikačných situácií, kde sa slovenčina a čeština stretávali a stretávajú najčastejšie. Podarilo sa jej vykresliť naozaj plastický obraz vzťahov a kontaktov našich dvoch jazykov, mohli by sme takmer povedať, že nám ponúka príbeh vo formáte 3D. Autorka sa totiž opiera o veľmi rozsiahle a diferencované zdroje: paralelné texty na obaloch výrobkov a príbalových letákov, programy kín, ale i bohoslužobné texty. Analyzuje v tomto kontexte krásnu literatúru, korešpondenciu, reklamné texty, každodennú komunikáciu a internetové diskusie a je to zároveň aj hlboká analýza médií, ktoré hrajú v slovensko-českej komunikácii významnú úlohu: televízie a internetu. Potešiť sa možno aj pri analýze mýtu o drevokocúrovi, pri ktorom autorka dokladá – zrejme najmä pre českého čitateľa, že spomínaný výraz nie je výtvorom slovenských puristov, ale je produktom českého zmyslu pre humor. Zdá sa však, že mýtus o slovenskom drevokocúrovi (ako slovenskom ekvivalente českého výrazu veverka) ostane, ako to už pri mýtoch býva, aj tak ešte veľmi dlho nevykorenený.

Mira Nábělková nemohla nechať mimo pozornosti ani otázku súčasného (aj legislatívneho) postavenia češtiny na Slovensku a slovenčiny v českom prostredí a problematiku bilingvizmu. Osobitne analyzuje výskyt a postavenie bohemizmov v slovenčine a slovakizmov v češtine (aj tých je dosť). Pozornosť venuje českoslovenčine, bibličtine a ďalším varietám češtiny, ktoré sa v dejinách dotkli aj Slovenska. Pri takom dlhom spolužití, na aké si slovenčina a čeština pamätajú, vznikajú, samozrejme, aj napätia a konflikty, ktoré autorka hodnotí uvážlivo a so vzácnym nadhľadom. Nevyhrocuje ich, ale ani neretušuje, ako sa to nezriedka stáva politizujúcej publicistike. Vďaka tomu prináša autentický pohľad na dotyk dvoch blízkych jazykov a kultúr: česko-slovenská jazyková situácia je vskutku pozoruhodnou súčasťou európskej jazykovej skúsenosti. Kniha zároveň dobre ukazuje, ako politické udalosti (rozdelenie spoločného štátu) dokážu zasiahnuť do vývinu vzťahov medzi jazykmi. Dvojjazyčnosť a semikomunikácia sa v podobách známych z predchádzajúcich období vytráca, no na druhej strane nové formy kontaktu, napríklad „medzijazykové“ chaty a blogy, prispievajú k udržaniu jazykovej zrozumiteľnosti.

Príbeh vzťahu dvoch jazykov, češtiny a slovenčiny, pokračuje. Jeho budúcnosť možno len ťažko predvídať, no treba súhlasiť s tým, že vývinové premeny a súčasný stav tohto dotyku je aj vďaka publikácii Miry Nábělkovej Čeština a slovenčina v kontakte v mnohých aspektoch natrvalo zachytený.

                                                                                              Slavomír Ondrejovič