ղľáԾ
Na prvý pohľad ide oprozaické texty, no pri čítaní vnich zistíme rytmus, metaforické asymbolické vyjadrovanie, atak sa dá povedať, že vtextoch je viac poézie ako prózy, čo uJuroleka nie je zvláštnosťou, keďže vydal už sedem úspešných básnických zbierok.
Úvodné vety vknihe sú istou „hrou“ spozíciou amožnosťami rozprávača apostáv: Pán Ó = okom sa hovorí, ikto hovorí; Ona (ale aj čitateľ) = Ty, komu sa hovorí; Ja = rozprávač (i svedok, iPán Ó). Autor už na prvých stranách odhaľuje svoj kompozičný postup, ktorý je zaujímavý: „Pán Ó, tak ho budem, ak dovolíš, volať [...] dlho je na ceste aja, ktorý ho na tej ceste sprevádzam, ti otom všetkom [...] môžem iba hovoriť, no nemôžem nič ovplyvniť.“
Rozprávač sa vyjadruje ohlavnom hrdinovi ako o3. osobe, ona – zainteresovaná persóna vhrdinovom živote – je v2. slovesnej osobe. Tieto pozície sa miestami striedajú, menia, atak niekedy dochádza k prekonštruovanosti. Niektoré časti textu knihy majú vo svojom vnútri časové apriestorové zlomy, na krátkych plochách sa striedajú slovesné časy, retrospektíva sa prelína sprítomnosťou a dávnou minulosťou (spomienky na detstvo, ktoré prichádzajú najmä vtedy, keď protagonista veľmi intenzívne pociťuje samotu).
Minulosť je stvárnená spravidla staticky (opustené izby, ustlané postele): „Nič sa nedeje – tak to vidí vcelku. Ale keď celok rozmení na drobné, vidí to trochu inak.“ Spomínania sú sprítomňované aj formou textovej kompozície, napr.: „Alebo ešte predtým...“ (s. 28); „A ešte predtým“ (s. 29). Niekedy sú spomienky rýchle – raz je Pán Ó vBenátkach, potom vParíži alebo na Slovensku vhorách („Možno by som na to mohol ísť aj takto, od chvíle kchvíli, lebo príbeh mi stále uniká.“). Inokedy prechádza zasneženou krajinou, aby oniekoľko riadkov ďalej vdychoval čerstvý vzduch po nočnej búrke, ktorý vonia dažďom („Obyčajne je to tak, že to, čo práve prežíva, je príliš samozrejmé aobyčajné. Aby to dosiahlo výnimočnosť, musí si počkať, kým sa to nestane spomienkou.“).
Grafické odčlenenie jednotlivých malých častí textu umožňuje autorovi radiť za sebou motívy, opisy či príbehy, ktoré by nie vždy obstáli bez tohto rozčlenenia. Kniha vlastne pozostáva zmnožstva „zápiskov“, ktorým autor dal jemnú dejovú niť. Pán Ó odchádza zModrého domu, spomína naň, rád by sa doň vrátil. Modrý dom je pre Pána Ó symbol toho, keď nebol sám: „Stále myslím na ten Modrý dom.“ Toto miesto nedokáže oživiť sám. Chýba tam Ty – ona: „Do centra diania, ktoré dosiaľ patrilo len jemu, [...] vstúpila žena. Asi si myslí, že nie je nič jednoduchšie, ako byť postavou nejakej knihy.“ Atak postava ženy (Ty, ona) je akoby postavou fiktívnou iskutočnou zároveň.
Pán Ó je postavou samotára, sklamaného muža. Je to precitlivený, traumatizovaný človek spsychickými ťažkosťami (ľahké prejavy manicko-depresívnej psychózy aparanoje), ktorý sa cíti bezmocným, keď sa „musí“ podriaďovať spoločenským normám azákonom v systéme. Má predstavy osprávnejšom usporiadaní ľudskej spoločnosti. Ide opsychológiu človeka, ktorý nie je „zaradený“ do spoločnosti, preto vníma skutočnosť intenzívnejšie, citlivejšie, žije neustále pod vnútorným tlakom („nestrácaj čas, nečakaj, rob niečo...“). Prežíva silné, vierohodné, realistické halucinácie abezradnosť. Reálna, prítomná skutočnosť je len na okraji, resp. vúzadí („Prišiel deň po voľbách. Vidí, že dopadli veľmi zle. Ale vidí aj to, že svieti slnko, vzáhrade dokonca poletuje motýľ.“).
Pre Jurolekove texty sú typické tri okruhy: realita – prítomná skutočnosť, retrospektíva – spomienky, aúvahy, ktoré sa viažu kprvým dvom okruhom. Vnich autor predstavuje zraniteľného azraneného hrdinu, jemného človeka sobsesiami, úzkosťami, psychickou labilitou: „Tie zvuky, zvuk prírody azvuk civilizácie, do seba narážajú...“ Nostalgiu za niekým či niečím vyjadruje cez prírodné motívy (stará jabloň, ktorá doslúžila). „Svet Pána Ó vedie kamsi do stratena. Nedokáže veci rozvíjať azavršovať. Schopný je iba večne začínať, nevie nájsť niť, ktorá by ho priviedla kcieľu. Na svojej ceste je vždy znova na začiatku.“
Pán Ó svojím životom – pohybom po priestranstvách prírody, vidieka, mesta, bytu, mapuje skutočnosť sjej detailmi. Pri prázdnote, vktorej sa ocitol, keď zostal sám, si azda viac všíma svet, ktorý bol predtým „neviditeľný“. Absolútne detaily (uväzovanie šnúrky na topánke) strieda sveľkými priestormi arozsiahlymi časmi. Príroda ho zakaždým upokojí, ale „Zrazu sa zháči: nežije mimo reality? Nestal sa jeho život relevantným už len pre neho samotného?“
Druhá časť knihy – Zošity Pána Ó – predstavuje dojmy a asociácie pri pozorovaní skutočnosti, pozostávajúce zniekoľkých riadkov. Dajú sa vnímať ako sen vspánku či sen sotvorenými očami. „Ľudia pracujú. Ale niekto predsa musí aj snívať.“ Pán Ó sa opäť pohybuje vrôznych prostrediach, ale najmä vprírode. Obrázky zprírody (časť á岹) obyčajne zakončuje sentenciou. Knihu završuje prieskumom. Ten je základný (filozofické texty osvete, oskutočnosti, oživote, onespravodlivosti vspoločnosti), lyrický (psychika človeka, jeho vnemy pri pozorovaní sveta vrôznych časoch aobdobiach roka, nostalgia za príjemnou minulosťou), neskorý (tu prevažujú sentencie) a posledný prieskum (ťažké existenčné aexistenciálne úvahy, pocit ničoty, depresie, úzkosti, osamelosť; chýba ten druhý, chýba láska).
„Tento svet funguje tak hriešne, že každá účasť na jeho systéme je pochybná.“ Ale „pritom život je vpodstate veľmi jednoduchý: vystačí si sláskou. Sláskou človek asi naozaj nemôže zablúdiť, rozum je určite omylnejší“. Aje tu ešte kapitola Zlistov Teozofovi, vktorej sú úvahy oBohu.
Vtejto druhej časti knihy sa Pán Ó opäť prejavuje ako rozprávač (1. osoba), ktorý sa obracia na druhú osobu (ona): „Keby si tu so mnou bola, možno by svet pre mňa nebol iba spomienkou.“ Tu je aj najviac sentencií aveľmi zaujímavých, neobvyklých úvah.
Rudolf Jurolek vytvoril knihu, ktorá je pozoruhodná svojou kompozíciou anázormi – Pána Ó, rozprávača i svedka. Rozhodne je to kniha na zamyslenie azamýšľanie.
Gabriela Rakúsová
