ղľáԾ
Urobil som chybu. Sľúbil som, že napíšem zopár viet onovej knihe Veroniky Šikulovej smuzikantským názvom Tremolo ostinato, ešte predtým, ako som ju začal čítať. To som si dal. Už po prvých stranách mi bolo jasné, že onej netreba nič písať, ba čo horšie, že to neviem, lenže sľub je sľub, čo sním, musím sa zneho dáko vyhovoriť, no čítať som neprestal. To sa nedalo. Uháňal som ďalej, dychtivo anedočkavo, hltal som stranu za stranou.
Táto kniha kričí. Vtejto knihe dujú víchry. Asú vnej aj všetky ostatné živly. Avšetky vášne. Avšetky lásky. Avšade je tam muzika. Tremolo ostinato je – podľa slovníka – opakovanie melodického alebo rytmického motívu či frázy azároveň chvejúci sa zvuk, pričom všetko, čo autorka ponúka, je tak trochu vyzývavé anápadné. To sedí. Veronika Šikulová zbiera slová po uliciach vModre aDubovej ako vtáčie pierka, stavi