ղľáԾ
ʰšľDZje typické tematizovanie konfliktu pohlaví, nadvlády patriarchátu aťažkého údelu žien, naturalistické detaily aexpresívny jazyk, čo unej často viedlo kprevahe ideologickej stránky nad umeleckou.
„Čítačky, besedy, literárne festivaly ainé mučenia. Moderátori, čo kladú stále tie isté otázky. Apatické pracovníčky vknižnici, mizogýnni literárni kritici anafúkané kritičky, čo najlepšie vedia, očom by Erna mala alebo nemala písať. Neustále spochybňovaná, príliš alebo primálo feministická, nikdy však nie akurát. ‚Na kieho boha stým vyšla do sveta,ʻ zúri na seba aukája sa predstavou, ako všetko, čo napísala, schováva vpivnici do krabice od televízora“ (s. 18). Navzdory slovám rozprávačky jedného z textov knihy Čisté zviera sa autorka rozhodla snami podeliť opätnásť tematicky rôznorodých poviedok. Knihu vydalo občianske združenie Divadlo bez domova, vktorom Uršuľa Kovalyk aktívne pracuje smarginalizovanými skupinami ľudí pomocou umenia. Pre spisovateľku je typické tematizovanie konfliktu pohlaví, nadvlády patriarchátu aťažkého údelu žien, naturalistické detaily aexpresívny jazyk, čo unej často viedlo kprevahe ideologickej stránky nad umeleckou. Kontrastné spojenie adjektíva „čisté“ asubstantíva „zviera“ vo mne vzbudilo zvedavosť, či sa aj tentoraz bude opakovať schéma „zvieracieho“, živočíšneho, resp. zlostného avýsmešného písania, ktoré pohltí „čistotu“ ajemnosť estetického, alebo sa podarí skĺbiť obe zložky tak, ako v Krasojazdkyni (2013) nominovanej na cenu Anasoft litera.
Ztematického hľadiska môžeme po prečítaní všetkých textov vymedziť tri hlavné okruhy: intímna skúsenosť žien, sociálne témy aekologické problémy súčasného sveta. Autorka reflektuje vnútorné konflikty žien, ktoré vyplývajú nielen zproblematických, dysfunkčných medziľudských vzťahov, ale aj z povinností, pocitov menejcennosti aneschopnosti či neochoty napĺňať sociálne roly az pochybností ovlastnej hodnote. Pomerne frekventovanou je aj téma prežívania starnutia (ako procesu) astaroby (ako stavu), pars pro toto vtexte Ѳľ첹 sa do konfliktu dostáva mladosť anevládnosť, zbytočnosť prostredníctvom symbolu stromu – marhule. Hlavná postava dôchodkyňa Priska sa celý život stará ovzácnu odrodu stromu, ktorý je však už starý avyschnutý, čo korešponduje so stavom samotnej Prisky. Bizarná aveselá dôchodkyňa sa však nevzdáva aostrom sa príkladne stará, preto sa dočká aj odmeny – množstvo zrelých plodov, ktoré nestíha spracovávať, má vsebe ukrytú zvláštnu moc: „Seniori mladli skaždou zjedenou marhuľou, ačo je horšie, mali stále viac bláznivých nápadov“ (s. 81).
Problémom rozprávačky zpoviedky Palacinkový pes nie je „len“ staroba, kvôli ktorej „iba kysne“ (s. 52), ale aj vyrovnávanie sa snevydareným vzťahom so synom: „Takže nakoniec sa ozval. Synáčik môj vypečený. Svojej zlej matke. Neznesiteľnej, uštipačnej, egoistickej matke“ (s. 45). Ironickým komentovaním azdanlivým odstupom, nadhľadom pri bilancovaní vlastného života sa postava „neúspešnej matky“ snaží nepripustiť si citovú depriváciu. Anie je jediná. Protagonistky jednotlivých textov sužuje úzkosť, strach, nepokoj, osamelosť ihnev, ktorých príčinou sú pretrvávajúce spoločenské stereotypy, devastácia prírody, sterilita vzťahov iuponáhľanosť doby vo všeobecnosti. Stávame sa tak svedkami presvedčivej, niekedy nenápadnej analýzy intímnych myšlienok apocitových rozporov. Potenciálnu ťaživosť atmosféry odľahčuje jazyk aprítomnosť ironických až cynických komentárov inšpirovaných ženským svetom, ktoré sa spolupodieľajú na vytváraní komického, napr. vprípade, keď sa dostanú do kontrastu so svetom mužským: „Napadne jej, prečo sa vlastne ženy nelúčia smenštruáciou (pozn. ako muži so slobodou). Oslavovali by svoj prechod kslobode, kživotu bez bolestí anehoráznych výdavkov za menštruačné vložky. Nazývalo by sa to Čau, krámy“ (s. 12).
Esteticky najkvalitnejšie sú však tie poviedky, vktorých sa pracuje sjemnými metaforami asymbolmi, vďaka ktorým nemusia byť skúsenosti apocity priamo verbalizované, ale len implicitne naznačené. Napr. vpoviedke Knižnica pani Klementíny predstavujú prečítané knihy celý život: „Knihy utierala sláskou, maznala sa snimi aspomínala, kedy ich čítala ačo vtedy žila. Prečítané diela vytvárali akúsi mapu jej života“ (s. 102). Do snovej atmosféry príjemného spomínania vstupuje absurdná abizarná skutočnosť – vdýchnutím čiastočky prachu zkníh dôchodkyňa pani Klementína otehotnie. Sama potom snapätím očakáva, čo privedie na svet amodlí „sa kBohu, aby neporodila niektorú ztých šialených, absurdných postáv, ktorými zaľudnil svoje prózy Vvedenskij“ (s. 105).
Autorka sa nevyhýba ani „neatraktívnym“ témam, vprózach sa často objavujú postavy zo sociálnej periférie (bezdomovci, ľudia so psychickou diagnózou, týrané ženy ai.). Poviedky Posledná sezóna túlavých mačiek alebo Veverička vlodičkách nepriamo apelujú na to, aby sme ľudí bez domova nevnímali len ako príslušníkov marginalizovanej skupiny, ale pristupovali knim ako kjednotlivcom svlastným príbehom aproblémami. Určité nóvum vtémach predstavujú ekologické zločiny, ktoré čím ďalej, tým viac rezonujú vmédiách. Vrozpálenej ašpinavej mestskej hromadnej doprave preto môžeme stretnúť Smrť, ktorá na nás, ľudí, hľadí ako na smiešne karikatúry ajej enumeratívne podaný zoznam našich hriechov voči prírode pripomína obžalobu. Blížiaci sa rozsudok súdu čaká aj na rebelujúcu „socku T.“, starenku, ktorá vzala veci do vlastných rúk a svojským spôsobom bojkotovala činnosť stavbárov rezidencie na mieste, kde pôvodne stál park: „Základom mojej sabotáže boli neoverené, rafinované postupy. (...) Ihla do šijacieho stroja, šidlo anamakané háčkovky. Nepoznala som presne funkciu hadičiek arúrok vstrojoch, atak som ich pre istotu poprepichovala všetky“ (s. 96 – 97).
Vknihe sa okrem plnohodnotných poviedok objavujú aj momentky, obrazy či výseky zo „všedného“ života človeka. Hoci ide okrátky časový úsek, vďaka vnútorným monológom postáv sa dozvedáme aj oširšom rámci diania. Na prvý pohľad „obyčajné“ príbehy sú ozvláštnené či zatraktívnené prítomnosťou nezvyčajných, podivuhodných prvkov. Mestskí účastníci nočnej exkurzie vpoviedke Nočné hlasy našich sov sa napríklad ocitnú zoči-voči prírode vgrotesknej verzii: „O niekoľko sekúnd pristál neďaleko stojacich ľudí vták veľký ako jednoposchodový dom. (...) Nikdy vživote ešte nik znich nevidel takú obrovskú sovu. Čumeli na ňu, neschopní pohybu (...) Mladíci vmaskáčoch šepkali slovo chemtrails. (...) dravec schmatol votrelca za vetrovku adržal ho (...) ako malú myš“ (s. 90).
Kovalykovej kniha Čisté zviera má blízko ku Krasojazdkyni vtom, že rebelantský, drzý či vulgárny spôsob písania sa zmiernil adovolil prítomnosť „čistého“, t. j. estetického (snové až absurdné obrazy, metafory, symboly). Jazyk, hoci nestráca svoju ostrosť, nie je nasilu agresívny azbytočne neprekračuje mieru expresívnosti. Krátkymi pohľadmi na detaily zo života často bizarných postáv sa darí karikovať rôzne typy ľudí vsúčasnej spoločnosti, napr. hipsterov, zástancov konšpiračných teórií apod. Kovalyk akoby len tak mimochodom, na pozadí príbehu, reflektuje vnútorné konflikty a antagonizmy žien aľudí vo všeobecnosti. Samotný názov knihy vsebe spája dva protikladné aspekty každého človeka – túžbu po bezpečí, nevinnosti ablízkosti iných ianimálnosť apudovosť. Živočíšna podstata, ako nám ukazujú Kovalykovej prózy vjej nateraz poslednej knihe, sa nedá úplne skrotiť. Miestami agresívna, avšak potenciálne aj pozitívna sila, ktorá nami dokáže vurčitých situáciách zatriasť aprebudiť dlho potláčanú aktivitu achuť prehodnotiť či zmeniť nielen seba, ale aj svoje okolie. Každé zviera však potrebuje občas únik aúkryt pred realitou.
