ղľáԾ
Vydavateľstvo Marenčin PT, ktoré je známe tým, že popri beletrii vydalo už celú plejádu kníh literatúry faktu (či na pomedzí faktu), apremyslene, aaj záslužne tak mapuje našu neoficiálnu históriu aosudy ľudí, ktorí ju tvorili, prichádza sďalším výnimočným titulom: sknihou rozhovorov Iris Kopcsayovej sfilmovým teoretikom, publicistom aprekladateľom Pavlom Brankom, Ráno sa zobudím anie som mŕtvy.
Kniha vznikla vspolupráci so Slovenským filmovým ústavom vBratislave ajej ironicky znejúci názov čitateľa vprvej chvíli možno tak trochu zaskočí (ako ostatne vždy, keď sa unás otvorene hovorí osmrti) – kým si neuvedomí, že tento nestor slovenskej filmovej kritiky má už neuveriteľných deväťdesiatpäť rokov. Astále má na veci jasný, ba priam jasnozrivý názor, lebo stojí obomi nohami pevne na zemi anemusí už nikomu nič dokazovať, najmä nie sebe...
Kostrbatý život
Je to človek sklasickým vzdelaním, ktorý vidí svet vhlbších súvislostiach: historických, politických asociálnych – astále sa živo zaujíma ovývoj našej spoločnosti. Akrúti nad ním hlavou, nad tým, ako sa veci stále dookola opakujú aakí sme nepoučiteľní. Nikomu však nedáva návod na použitie, hovorí len alen za seba. Lebo integrovaný postoj azrelú osobnosť si človek dokáže vybudovať len sám – zoči-voči vlastnému svedomiu.
Nerada hovorím, že má za sebou ťažký život, skôr by som povedala, že riadne kostrbatý, ako nakoniec mnohí ľudia jeho generácie: prežil niekoľko režimov, bol politicky prenasledovaný a väznený, prežil Mauthausen. Atak sa dostal do bodu, kde si už od žiadnej doby nedá len tak ľahko brnkať po nose. Nebojí sa vyjadriť svoj názor, aj keď nie je vzákryte sväčšinou amnohí ho môžu označiť za „politicky nekorektný“. Nepripravuje si zadné vrátka (ako mnohí iní) na to, aby poľahky mohol zmeniť kabát, keď bude treba. Anebojí sa ani smrti, no využíva všetok čas, ktorý mu zostáva, aby nám ponúkol širší kontext udalostí, ktoré sa nás bezprostredne týkajú avytiahol nás znašej pohodlnej, do seba uzavretej, populizmu nadšene načúvajúcej slovenskej pospolitosti. Avtom je úžasná vnútorná sloboda.
Nevyhýba sa intímnym otázkam
Podtitul knihy znie rozhovory o láske a sexe, o bohu a smrti, ale aj o Trumpovi a populačnej explózii. Aj na tom vidieť, že novinárka Iris Kopcsayová sBrankom vedie debaty na rôzne kultúrne, politické afilozofické témy, ako je viera vboha aateizmus, farská republika, islam, slovenský nacionalizmus ačeský centralizmus, liberalizmus, migrácia autečenecký problém vEurópe amnohé aďalšie. Nemalo by zmysel citovať znich avytrhávať postoje pána Branka zkontextu ich podivuhodnej vzájomnej hry na pravdu. Lebo novinárka sa občas znovu aznovu pochybovačne pýta na to isté asnaží sa hlbšie preskúmať (väčšinou spoločensky tabuizované alebo príliš osobné) teritóriá jeho názorov. Apán Branko si tvrdohlavo stojí za svojím anachádza vždy nové argumenty a príklady, pomocou ktorých dokáže svoje názory podporiť avysvetliť. Nevyhýba sa ani takým intímnym otázkam, ako sú vernosť amanželstvo, monogamia, deti arodina – otvorene dokáže hovoriť dokonca osvojom problematickom vzťahu kženám.
Rozmýšľam nad tým, či je skutočne nevyhnutné prežiť vlastnú smrť azostarnúť, aby sa človek odpútal sám od seba avnímal svet vširších súvislostiach, aby nechal za sebou našepkávanie svojho vzdelaného či pragmatického rozumu azačal konečne vnímať srdcom... Čítam si Kopcsayovej rozhovory spánom Brankom ako taký napínavý román, vktorom sa čitateľ emocionálne stotožní so svojím hrdinom, a konfrontuje sa a rastie s ním a na konci nachádza vlastné katarzné poznanie. Aje mu aj ľúto, že kniha už končí anemôže okamžite chytiť do ruky jej druhý diel... Ajpreto tak pevne dúfam, že ten ďalší diel osobných rozhovorov ešte len príde...
Zuzana Gindl-Tatárová
