Preklad Aňa Ostrihoňová
Inaque.sk 2015
Britský psychológ
a esejista Adam Phil
lips (1954) pokrýva
v spektre svojho záuj
mu súčasné i tradičné
vetvy psychoanalýzy,
prekladá a interpretu
je okrem iných diela
Sigmunda Freuda
a pravidelne prispieva
do literárneho časopi
su London Review of Books. Vlastné myšlienky
a teórie súvisiace so psychológiou a psychoana
lýzou prepája s literatúrou a filozofiou, a čo je
nemenej dôležité, so životom samotným.
Napriek jeho bohatej publikačnej činnosti
predstavuje kniha Čo nám uniká prvý preklad
jeho diela do slovenčiny. Phillips sa v nej zaoberá
životom/životmi, ktoré nežijeme, teda našimi ne
realizovanými, resp. nesplnenými túžbami, pred
stavami, očakávaniami a ideálmi. Čo nám pri
nášajú? Dajú sa uspokojiť? Ako sa s nimi možno
vyrovnať? Vychádzajúc z Freuda, Camusa, Biona,
Greena atď. uvažuje Phillips o frustrácii ako o (s)
klamaní vlastných sebaobrazov. Na príkladoch
tragických hrdinov, ako Kráľ Lear či Hamlet,
ju charakterizuje ako neuspokojenú potrebu,
čo však nevníma a priori negatívne: „Tragédie
sú príbehy o ľuďoch, ktorí nedostanú to, čo chcú,
ale nie všetky príbehy o ľuďoch, čo nedostanú, čo
chcú, sú tragické.“ Frustrácia umožňuje vznik
myšlienok, pričom rozčarovanie z očakávaného
uspokojenia vedie jednotlivca podľa Phillipsa
späť do reality. S frustráciou súvisí aj potreba
vyrovnať sa so strachom zo sebapoznania.
Na príklade ďalšieho literárneho diela Othello
skúma Phillips význam pochopenia. Ak človek
nepochopí už len obyčajný vtip, cíti sa menej
cenný. O to viac to platí pri vzájomnom porozu
mení, resp. neporozumení. Práve v ňom existuje
podľa Phillipsa sloboda od tyranie dokonalosti.
Vo všetkých tyraniách je obsiahnutá predstava
dokonalého porozumenia potrebám niekoho
iného. Opierajúc sa o Lacana, Freuda, Blooma
či Greena hľadá Phillips pozitíva nepochopenia
– sveta či samého seba. Človek sa usiluje vytvoriť
si prijateľný obraz seba samého. Na to, aby sa mu
to podarilo, nesmie zisťovať, čo o sebe nechce ve
dieť. Mylné alebo nedostatočné chápanie funguje
ako cnosť aj v prípade čitateľskej skúsenosti. To,
čo čitateľ od básne potrebuje, v nej aj nájde. Text
je nástroj, ktorého forma neurčuje jeho funkciu;
jeho funkciu určuje to, na čo ho chce použiť či
tateľ. Musí to však byť čitateľ, ktorý číta tak, že
vie, čo chce a od čoho uniká.
A možno je práve to kľúčom k rozlúšteniu
Phillipsových otázok a úvah. Mať túžby, ciele,
predstavy je predsa lepšie, ako ich vôbec nemať.
Snívať o životoch, ktoré nežijeme, je predsa lep
šie ako nesnívať. Vedieť, čo chceme, je predsa
lepšie, ako to nevedieť, aj keby bolo to chcenie
nezlučiteľné s uspokojením. Ak by nám nikdy
nič neuniklo a neunikalo, vylúčili by sme zo svo
jich životov a myslí pohyb a vniesli doň strnulosť
&Բ;Dzť.
