ղľáԾ
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2004
Ak by sme mali Koleničov prozaický text merať relevantnosťou poetických informácií, akiste by sme došli kzáveru, že je to zvrchovaná poézia: autor sa nekašle so slovíčkami, no ani ich nekašle, samy vyvierajú znažitých hlbín, zriedkakedy dostupných čitateľskému smrteľníkovi, či už je doctus, alebo natus. Takže kto vlastne má šancu zmocniť sa divých vajíčok porodených básnickým exotom, čo sa ,,rodí matke zboka, nie zlona, aby sa pri narodení neznečistil“? Ako to už býva, tých, čo sa nazdávajú, že všetko už bolo napísané aže už naozaj niet prečo čítať ani Koleniča, iba vduchu rozbolí hlava apekne závistlivo milému barbarovi najbarbarskejšiemu zrátajú všetky opakovania i klišé, pózy iobkročenia rýmami. Kde má tú plodovú vodu, čo nás drží nad vodou, spýtajú sa úlisne, zatajujúc pritom, že pretiekla autorovi cez prsty, lebo aj vtom je odveký údel poézie.
Koleničov text je však neúprosne prózou a svojou mimoriadnosťou sa nápadne podobá knihám ѱčť, Porušenie raja alebo a najmä Ako zcigariet dym. Takisto sa nebabre so sebaidentifikáciu, ale napriek tomu ňou je. Sú to prózy, do ktorých vtrhla básnická búrka oveľa slobodnejšie asamopašnejšie ako za onoho času do próz Jána Červeňa ado súkolí pekne vydrilovaných figúr vmietla aj piesok. Bývalý barbar to asi vie, alebo aj nie, ale je mu to i tak jedno: sype, čo dala barbarská skúsenosť, spolu stým, čo jemu nasypal pocit absolútnej bezradnosti voči času, mravom abohvieakým prognózam pre včerajší deň či pozajtrajšiu budúcnosť. Na Slovensku poézia vždy obrodzovala prózu adávala jej krídla. No keďže uKoleniča má aj táto transparentnosť aspoň sedem dračích hláv, pridajme jej ešte jednu: ide oprózu. Nerýmovanú, epicky nenahustenú, pátrajúcu skôr po ploche než po ťažisku, príbehovú, sdefinitívnosťou výpovede, stvorením mýtu asúčasným priam živočíšnym búšením do všetkých možných mytológií. Aako bonus tu cítiť naozajstnú prosbu oláskavú priazeň čitateľa. Prosto próza, ktorá utopila báseň aspravila si z nej vrtuľku. Akeď si to napokon zrátame, možno nám vyjde paradox, že Koleničova próza prišla obrodiť poéziu. Ale to už je ozaj prisilné kafé aj pre tých, čo majú vžilách namiesto krvi odpor kpoézii...
Kolenič opäť iba pochytal svojimi motýlími sieťkami to, čo už tak dlho visí vo vzduchu, že to živáčikovia odchovaní na technológiách prestali vnímať: smrť poézie. Bataillovskými či beatnickými oblúkmi básnické vetry priviali vydedencovi zabudnutú správu, že človek isvet stoja na vzbure ana poézii, ikeď ani jedno už nie je možné. Vo svojom stave beztiaže si z bytostného presvedčenia prisvojí ,,nežnú povinnosť podávať svedectvo ozmiznutom raji básnikov“. Pravdaže, ktorý Kolenič by sa dopustil naivitybez karnevalu ísť karhať svoje frajerky,davy dešperátov zpodsvetia iotvorených agresorov za to, že sa dávajú nivočiť ,,svrabom bezútešnosti“? Ivan Kolenič na to použije svojho hrdinu, básnika Artura Naha (čože to už len môže byť za básnika stakým menom?), ,,majiteľa útržkov raja“, ,,bytosť bez času apriestoru“, ,,odrovnávača reality“. Kolenič s ním vyvádza priam kafkovské lotroviny, avšak len potiaľ, kým jeho žartovanie nenadobudne takú básnickú presvedčivosť, že sa stane obom osudom scelou plazivou zlovestnosťou. Poézia avzbura sú jedno ato isté: kde nie je možná vzbura, tam je smrť poézie, kde sa končia dejiny, tam dokapáva aj poézia. Najružovejšie súčasti ženskej osobnosti sa stávajú prekliatím, keď ,,chudoba vezme ženu“, buričská láska kpodsvetiu spľasne ako vyfúknutý kondóm, keď ušľachtilých bezdomovcov nemá kto biť ahnať do ponižujúcich avantúr sľuďmi ,,s ušľachtilou krvou“ (nevlastníkmi poézie) akeď sa i básnik dopúšťa smrteľného hriechu tým, že prizná štatút poézie nepoézii. Zahynie poézia, zmysel vzbury ,,prehluší strach hulvátstva,, ľudia zaspia, bezradní proti triumfujúcemu zlu holých lebiek. Nastáva apokalypsa bytosti isveta. Smrť poézie sa nedá vysvetliť, ale dá sa onej povedať to, čo vizionárskym žartom, iróniou, humorom, šarmom ihrôzou povedal Ivan Kolenič vo svojej znôške virtuality. Je to hýrivá metafora obrany poézie, života, človeka, lásky isveta.
Alexander Halvoník
