ղľáԾ
Anton Pavlovič Čechov: Dáma so psíkom ainé poviedky
Bratislava, Ikar 2006
Tridsiaty zväzok edície Odeon prináša výber zpoviedok A. P Čechova. Necelá tridsiatka poviedok od pätnástich prekladateľov dokumentuje bohatstvo prekladateľskej tradície Čechova unás. Zámer zostavovateľky Nataše Ďurinovej ukázať túto kontinuitu v doslove reflektuje rusistka Maša Kusá. Výber bez jedinej tlačovej chyby redigovala Dana Lehutová.
Vsúvislosti sbohatstvom tejto prekladovej tradície je paradoxné, že slovenčina nemá adekvátne žánrové označenie pre tento typ krátkych próz. Termín rozprávanie je odsunutý do historickej poetiky a umelý termín poviedka nevystihuje prirodzenosť ruského termínu rasskaz. Literárna veda vtejto veci spí, a keď chce Dominik Tatarka zdôrazniť zvukový, rozprávačský rozmer textu, musí si vypomôcť novotvarom Բáč.
Pri preklade Šalamova mi bola malebnosť slova poviedka obzvlášť protivná. Aká poviedka, keď Šalamov sa neuspokojuje ani stermínom rasskaz vúsilí onovú prózu, ktorá by nebola „ٱúdz“, vyhlasuje sa za letopisca vlastnej duše a tvrdí: „Dôležitejší ako Goethe je pre mňa neandertálec, totiž mágia slov vplameni hasnúcej pahreby, keď sadá tma.“
Pre 19. storočie je Čechov tým, čo Šalamov pre 20. storočie. Preto je zaujímavé vypočuť názor Varlama Šalamova na Čechova: „Čechov sa zvykol po dokončení poviedky pustiť hneď do ďalšej. V hlave nosil vždy len jednu tému, jeden príbeh. Taká práca sa nehodí pre románopisca“. Veseji O chybe umeleckej literatúry, kde básnik Kolymy vyčíta literátom romantizáciu podsvetia, hovorí, že Čechov síce kriminálnikov neidealizoval, ale svoju sachalinskú skúsenosť nespracoval, „odvrátil sa od témy“.
Otázka, kde je hranica, za ktorou človek prestáva byť človekom, nebola pre Čechova ústredná, ana tejto skutočnosti sám Šalamov neraz zdôrazňuje odlišnosti medzi 19. a20. storočím.
Lekár Čechov diagnostikuje provinčnosť a hnilý hierarchický systém (ó), paroduje exaltovanosť (Nevšedná nátura), odkrýva stratu sebaúcty (Úradníkova smrť) a banalitu životných cieľov (š). Ukazuje, ako sa vruskom kontexte a pod vplyvom alkoholu rozkladá logický aracionálny prístup kskutočnosti amimoriadne schopnosti sa vňom jednoducho nemôžu uplatniť. Jeden zjeho príbehov je akousi paródiou detektívneho žánru (Švédska zápalka).
Čechovovi nechýba ani zmysel pre humor (Rybia láska).
V Dáme so psíčkom však rozpráva príbeh oľudskej láske, ktorá je spásnym prielomom do banality. Váha plynutia času, hlboké puto generácie je dôvodom odpustenia vzájomných krívd a dáva príbehu Staroba za-sujetový existenciálny charakter.
Prekrásna próza ŠٳܻԳ je vhodne zaradená na záver výberu. Majstrovsky - na ploche štyroch strán - ukazuje zmenu pohľadu na svet, zdanlivú nehybnosť dejín, do ktorých vstupuje príbeh kresťanskej spásy (pre Čechova príznačne prizmou Petrovej zrady). ŠٳܻԳ vyjadruje vieru autora vočistnú silu mladosti ajej ideálov, a zároveň je príbehom osile rasskazu, ktorý dojíma poslucháčov aprebúdza vnich to lepšie.
Anna A. Hlaváčová
