ղľáԾ
Bratislava, Literárne informačné centrum 2010
Diskurz literárnej tvorby predeti a mládež má (aj s ohľadom na „detského“ recipienta) vosvojom poetologickom kóde zahrnutú veľmi vysokú mieru typologickej invariantnosti, v rámci ktorej akceptuje špecifické, „žánrovo neprenosné“ naračné postupy, ktoré by samimo vymedzený rámec javili akonefunkčné a neúčelné. Pripokuse ojeho typologickú charakteristiku možno ajpreto hovoriť skôr oparalelných vývinových tendenciách konkrétnych motívov aaspektov, než ocelistvej kontinuite žánru akotakého. Scieľom aspoň čiastočne zmapovať rozpínavý priestor moderného „detského písania“ aozrejmiť takjeho základné kategoriálne vymedzenia prichádza naslovenský knižný trhmonografia autorského kolektívu Zuzany Stanislavovej Dejiny slovenskej literatúry predeti a mládež poroku 1960, ktorá chronologicky ametodologicky nadväzuje napodobne koncipované dielo Ondreja Sliackeho, reflektujúce vývin tohto žánru vpredchádzajúcom období. Knihu tak možno vnímať ajako pokračovanie (a zavŕšenie) syntetickej reflexie žánru vkontexte slovenskej literatúry 20. storočia.
Metodologickým východiskom monografie jekritérium variantnosti žánrových typov detskej literatúry, vývin ktorých autorka ohraničuje chronologicky. Vjej prístupe takdochádza kprepojeniu dvoch systémových kritérií: žánrového a časového, pričom chronologické zaradenie vreflexii často plní aj úlohu nevyhnutného spoločensko-dobového ukazovateľa, ktorý literárny diskurz implicitne tvaroval adiferencoval. Hoci Stanislavovej pohľad na skúmaný problém jeviac deskriptívny a enumeratívny akointerpretačný, nevyhýba saani ruptúram literárneho vývinu atam, kde je tonevyhnutné, problematizuje dobové okolnosti, ktoré podobu literatúry negatívne ovplyvňovali (Ideologizácia kultúry adetskej literatúry v 50. rokoch 20. storočia, Program „obnovy socialistického realizmu“ v 70. rokoch). Aj v rámci ozrejmenia spoločenskej skutočnosti však základom jejmetodologického prístupu zostáva kategória žánru ajeho (tvarových, tematických adruhových) premien. Koncepcie jednotlivých autorov, ich vývin a prípadné poetologické posuny vtvorbe predeti sú tu (aj v prípade kľúčových, „generačných“ autorov) naznačené len tézovito, autorkina pozornosť sakoncentruje predovšetkým nakonkrétne texty, predovšetkým ichtematické amotivické znaky. Vchronologických rámcoch Stanislavová etapovito diferencuje typológiu apoetiku jednotlivých žánrov aich umelecký vývin (Národná história vliterárnom zobrazení, Legenda o láske, Dobrodružno-romantická modifikácia romantickej prózy). Sobdivuhodnou precíznosťou akomplexnosťou zachytáva aj naprvý pohľad nenápadné až okrajové tendencie vo vývine jednotlivých žánrov detskej literatúry, pričom sa sústredí nielen naoblasť knižnej produkcie, alezaznamenáva jejpodoby aj v rámci časopiseckej, divadelnej a všeobecne masmediálnej sféry, pričom zväčša naznačuje ajich umeleckú hodnotovosť. Kniha satak stáva košatým aprehľadne štruktúrovaným informačným materiálom, vktorom možno nakonkrétnych príkladoch pozorovať chronológiu variácií detského aspektu naprieč multimediálnym (aj postmoderným) priestorom. Nadruhej strane si však nemožno nevšimnúť, že (na úkor kvantity) sa zknihy vytráca ambícia oprecíznejší hodnotiaci pohľad na skúmanú problematiku, akritickejší pohľad nakvalitatívnu nevyrovnanosť jednotlivých literárnych diel. Takáto zmena perspektívy by si však vyžadovala nevyhnutnú redukciu textu asubjektívnejšie stanovisko autorky.
V rámci snahy okomplexnosť skúmanej problematiky a usúvzťažnenia jejjednotlivých zložiek dala Zuzana Stanislavová vknihe priestor ajdvom svojim kolegom: Adele Mitrovej aMichalovi Tokárovi – reflektujú odraz žánru vmimoliterárnych sférach. Kým kapitola A. Mitrovej odramatickej tvorbe predeti svojou rétorikou nevybočuje zcelkovej informatívnej koncepcie diela, M. Tokár vsebe nezaprie umenovedné vzdelanie a ním spracovaná kapitola oknižných ilustráciách svojou explicitnou pojmovosťou pôsobí miestami až únavne.
Dejiny slovenskej literatúry pre deti a mládež poroku 1960 svojou komplexnosťou spĺňajú príslušné parametre syntetizujúcej monografie určenej širokej odbornej verejnosti, jejnajväčším pozitívom je však snaha ozachovanie kontinuity odbornej reflexie, ktorá nie je vtunajšom odbornom rámci samozrejmosťou. A totreba oceniť.
