��������

Uznávaný španielsky spisovateľ Fernando Aram­buru si vo svojom románe ��ážď�DZ���í��� vybral tento spôsob, ako sa prihovoriť čitateľovi. Potom Toni, hlavná postava, deň po dni píše svoje spomienky, pozorovania, myšlienky. Vtedy príde na rad to hlavné: rozprávačská zručnosť, pozorovací talent, otvorená myseľ, zmysel pre humor. Dobrou prácou – a bolo jej naozaj dosť – sa pridal aj preklada­teľ Peter Bilý.

Rozprávač je muž niečo po päťdesiatke, s príjemnou tvárou, dobre zarába, je zdravý, žije si pohodlne, len ho prestal baviť život a potrebuje zistiť prečo. Je toho veľa a začalo sa to už v detstve. Otec učil na vysokej škole, ale nebol spokojný ani so svojou kariérou, ani so sebou a mal sklon k násiliu. Manžel­ka ho preto nenávidela a deti sa ho báli. „Dostaneme nahovno výchovu, vnútorne nás zlomia a ešte očakávajú, že budeme poctiví, vďační, milí a bude sa nám dariť.“ Nevychovávame poučkami, ale tým, ako sa správame. „Vlastne som v detstve chcel byť otcom, aby som ako dospelý mohol biť svoje deti.“ Dovtedy si nespokojnosť vybíjal na mladšom brato­vi, ktorého pokladal za votrelca.

Veľa spokojnosti do jeho života neprinieslo ani man­želstvo s Amaliou. Zaľúbil sa do príťažlivej mladej ženy, ale čoskoro zistil, že má vedľa seba niekoho iného. Len čo otehotnela, oznámila mu, že sa už nemôžu milovať, a v ich spálni „sa začala doba ľadová“. Keď sa po rokoch hádok a obviňovania nakoniec rozišli, bol presvedčený, že aj krátke obdo­bie ich vzájomnej telesnej príťažlivosti bolo z jej strany len pretvárkou. „Ako vypočítavá a pragmatic­ká žena si ma vybrala, aby dosiahla dvojitý cieľ: spermie, ktoré by jej zaručili manželstvo, a mumáka, ktorý by prispieval na výchovu plodu jej lona.“ Obviňuje ho, že nikdy nedospel a schoval sa do kníh. A ako sa videl v manželstve on? „Láska, na prvý pohľad nádherná, je veľmi náročná. Po nejakom čase ju už nezvládam a začne ma unavovať.“ „Chcem len vlastniť ženské telo, živú bábiku s krásnou postavou.“

Ich jediný syn je akoby obrazom tohto nevydarené­ho manželstva. Zle sa učí, je agresívny, ľahostajný voči akýmkoľvek ideálom i voči rodičom, iba sa pretĺka životom. Podobne ako jeho otec, aj Toni sa presvedčil, že hoci sa snažil odovzdať svojmu dieťaťu hodnoty a presvedčenie, nakoniec si uvedo­mil, že to, čo svojmu synovi hovoril, ho vôbec nezaujíma a má hlavu inde. „Toto je môj syn. Dvad­saťpäťročný povaľač, ktorý je presvedčený, že prišiel na svet, aby splnil dôležité poslanie – zničiť pohybujúce sa postavičky na obrazovke počítača.“

Na svoju rodinu má síce ťažké srdce, ale so svokrov­cami je to ešte horšie. Otec jeho ženy je obdivova­teľ Francovho režimu, keď bol v štáte poriadok a uznávali sa tie správne hodnoty, jeho manželka je bigotná katolíčka. Nie je to dobrý základ pre súlad v rodine, kde sú ich dcéra i zať orientovaní naľavo, hoci Toni sa v súlade s jeho nihilizmom vidí trochu inak: „Nie som katolík, nie som marxista, nie som nič, len telo, ktoré má svoje dni spočítané ako všetci ostatní.“ Vo svojich zápiskoch sa však často vyjadruje k politickej situácii v krajine buď priamo, alebo prostredníctvom jednotlivých postáv. Jeho otec, horlivý komunista, ktorý svoje stranícke presvedčenie celkom stratil, zanevrel aj na Španie­lov: „Narodili sa, aby poslúchali, a sú so všetkým zmierení. Nenaučili ich myslieť. Majú menej pred­stavivosti ako topánky.“

Zdalo by sa, že v románe sa nenájde nikto, koho by rozprávač videl v dobrom svetle. Ide však o literárne postavy, pri ktorých môže autor odhaliť také stránky ľudí, ku ktorým sa v živote neradi priznávajú. Robí to s nadhľadom a humorom, ktorý je namiere­ný aj na samotného rozprávača. Nespráva sa vždy pekne ani k svojmu jedinému priateľovi, ktorý prišiel pri teroristickom atentáte o chodidlo a má protézu, preto ho sám pre seba volá Bocianom, ani k oddanej kamarátke Águede, s ktorou voľakedy chodil, aby ju potom rýchlo opustil kvôli peknej Amalii. Zostáva len Pepa, fenka, o ktorú dbá väčšmi ako o svojho syna. A dažďovníky. „Verím v dážďov­níky, ktoré sa napriek znečistenému vzduchu a hlu­ku každoročne vracajú, hoci ich je čoraz menej.“