��������

Divadelný ústav 2011

Trojročný výskum autoriek v rámci medzinárodného projektu vyústil do jedinečnej publikácie, ktorú teatrológ Oleg Dlouhý označil za priekopnícke dielo, s čím môžeme naplno súhlasiť. Monografia totiž spája dva principiálne pohľady na divadelnú budovu: skúma architektúru a  zároveň vysvetľuje divadelno-historické súvislosti. Historický vývoj, typologické špecifiká a topografia divadelnej architektúry na Slovensku od polovice 15. storočia až po súčasnosť tvorí v  jednom kompaktnom celku prvú časť knihy Od zložitých mestských budov k  monofunkčným divadlám a  späť. Druhá časť prezentuje dvadsaťtri vybraných stavieb (napríklad Divadlo Erdődyovcov v Hlohovci, Historická budova SND v Bratislave, Spolkový dom v Skalici), ktoré autorky vybrali kvôli ich architektonickým hodnotám. Uhorská šľachta pestovala divadelnú kultúru v  komornom reprezentatívnom prostredí, a preto sa divadelné sály určené aristokracii stavali ako súčasť šľachtických sídiel. K najväčšiemu rozvoju mestských divadiel a  redút dochádza v  19.  storočí. Alternatívu samostatnej divadelnej budovy predstavovali komorné sezónne divadlá stavané predovšetkým v kúpeľných mestách. Je zvláštne, že počas zlatej éry slovenskej architektúry nevzniklo veľa nových divadelných priestorov. Medzivojnová architektúra je zastúpená skôr národnými domami, napríklad stavbou v  Banskej Bystrici od architekta Emila Belluša. Najväčšie množstvo z  celkového počtu divadelných budov pochádza z druhej polovice minulého storočia, pričom vlna výstavby akoby doznela dokončením novostavby SND v Bratislave roku 2007. Nechýba ani reflexia fenoménu nových divadelných foriem a priestorov, ako sú Divadlo na korze, Štúdio S alebo Stoka. Vďaka príťažlivo spracovanej problematike a  kvalitnej obrazovej dokumentácii kniha je aj pre širšie publikum