Postupné odhaľovanie tajomstiev, ktoré sa ženy pokúšajú skryť pred svetom i pred sebou navzájom, udržuje čitateľa v napätí, no v druhej polovici knihy sa zväčša už len potvrdzujú tušené detaily z minulosti postáv. Autorka pri komponovaní rozprávanie rozbíja na veľmi krátke úseky, ktoré sa nakoniec poskladajú do zložitej mozaiky. V jednotlivých častiach sa dôsledne strieda miesto a čas deja (od Varšavy tridsiatych rokov cez Tel Aviv až po súčasný New York) a tiež postava, z perspektívy ktorej dianie sledujeme. Niektoré kamienky sa však zjavujú duplicitne: rozprávanie sa vracia k udalostiam, ktorých priebeh sme si mohli domyslieť z ich už predtým prezradených následkov, a ich podrobnejší opis neprináša okrem niekoľkých detailov veľa nového. Krátky žáner autorke sedí, nenadarmo dostala v roku 2008 cenu za najlepší krátky publicistický príspevok, konštrukcia rozsiahleho celku z malých častí je však ku koncu trochu únavná (a unavená). Shemesh má cit pre zaujímavé a silné detaily, jej jazyk je faktografický a strohý a pri vecnom opise vynikne viac ako pri psychologických analýzach nenávisti, lásky či odpúšťania. Ako sme zvyknutí aj z jej novinových príspevkov, román ukazuje podstatné informácie o histórii, systéme či kultúre rôznych krajín v podobe ich reálnych dôsledkov na životy konkrétnych ľudí, a to navyše v príjemnej románovej forme.
V románoch Jany Shemesh a sa spolu s aktuálnymi témami tolerancie, pomoci znevýhodneným skupinám a migrácie transformovala téma zviazanosti človeka s predchádzajúcimi generáciami, históriou a národom do metaforického obrazu hľadania „dobrej krajiny“.