ղľáԾ
Návšteva vkrajine smrtiaceho bytia
Martin Amis: Dom návštev. Bratislava, Ikar 2009.Preklad Jozef Kot
Literatúra pozná mnoho pokusov ostvárnenie absurdnosti bytia. Rovnako tak existuje viacero textov demaskujúcich ľudskú povahu. Máloktorý znich ale presvedčí čitateľa otom, že príbeh nie je písaný zpozície zatrpknutého autora, liečiaceho si svoju do krvi urazenú dušu. Medzi rozprávania, ktoré oslovili čitateľov prostredníctvom kreovania osobitého sveta, pričom cítiť autentické pozadie bez prímesí ľudskej zakomplexovanosti, patrí Orwellova Zvieracia farma či Solženicynov Jeden deň Ivana Denisoviča. Texty so silnou výpovednou hodnotou, apritom jemné, empatické, zároveň však kruté, drsné, ba neraz vtipné. Práve na túto líniu nadviazal anglický románopisec Martin Amis vpríbehu Dom návštev.
Stalinizmus, chruščovovský odmäk, agónia Sovietskeho zväzu, pokusy ošpecifické variovanie demokracie vsúčasnom Rusku. Časopriestor využívaný na kreovanie významovo silného príbehu dvoch bratov ajednej ženy. Neprekvapí, že starší zo súrodencov, pre niekoho bezohľadný karierista, ako jediný ztejto trojice prežil minulosť, aby sa vspomienkach na ňu presvedčil, že súčasnosť je jej čímsi podobná. Píše preto list svojej nevlastnej dcére. Vyše osemdesiatročný starec sa vydáva na retrospektívnu cestu po krajine svojej mladosti, po Rusku. Jeho brat Lev je zobrazovaný ako idealista, onen dobrý človek, do ktorého si každý sradosťou kopne, aby si dokázal, že je čímsi viac, ako ničím. Zoja, oktorú obaja celý život bojujú, je osudovou ženou. Hoci je manželkou mladšieho zbratov, akoby celý svoj život žila sobomi. Žena mnohých mužov, ažena nikoho.
Kľúčovým pre Amisov príbeh je rozpomínanie staršieho zbratov na ich dlhoročné väznenie vsibírskom gulagu. Bratia vňom patrili do kasty fašistov, tých, ktorí bojovali proti hitlerovskému Nemecku, aby sa po návrate do vlasti stali obeťou vykonštruovaných procesov. Politickí väzni, inteligencia. Mŕtvi, ktorí žijú. Mráz, hlad, bitky, vraždy, zápas oživot. Viac ako desaťročie boja oďalší deň: vGulagu nie ľudia kapali ako muchy, skôr muchy kapali ako ľudia. Ustavičná ostražitosť. Astrach. Zúfalstvo. Bolesť. Adohľad štátu, ktorého prvým oporným stĺpom je teror – adruhým nuda.
Sloboda po smrti Stalina bola pre oboch bratov len fyzickou zmenou. Obaja aj naďalej mocne prežívali svoje city. Starší brat extrovertne, mladší... Azda introvertne, ale ani to nie je presné. Extrovert sa dá unášať možnosťami nového veku, utápa sa vobchodovaní, alkohole, ženách, kupuje si osvedčenie osvojej bezúhonnosti, stranícky preukaz apod. Introvert sa ponára do svojho sveta, aby zneho po rozvode aopätovnej ženbe vyšiel na svetlo. Jeho jediný syn ale umiera rukou svojich spolubojovníkov vťažení proti Afganistanu, ajemu sa rúti nielen duševný, ale aj fyzický svet. Umiera, zdanlivo nevydajúc svedectvo okľúčovom nedorozumení medzi bratmi, odni, keď ho Zoja navštívila vgulagu vDome návštev. Jediná návšteva počas väzenských útrap. Vymodlená, vyprotestovaná. Okamih rozhodnutia sa. Pre koho?
Vsúčasnom Rusku už nie sú gulagy, ktoré by nútili človeka zvádzať zápas oprežitie, ba podľa ústavy ani režim, ktorý človeku znemožňuje slobodne myslieť. Amisov text ale cíti, že tento stav je krehký, že chýba málo, adejiny sa navrátia so svojou neopakovateľnou silou. Príkladom sú deti zo školy vBeslane, oslobodzovanie rukojemníkov vmoskovskom kine, čečenské útrapy. Starý muž píšuci list svojej nevlastnej, vzápadnej, kapitalizmom formovanej kultúre vychovanej dcére, nedúfa, že svojím rozpamätávaním sa zvráti dejiny. Mať vcele profesorov marxizmu a udavača, anapriek tomu ostať verný ideám, precítiť, že ruská zem pre svoju rozľahlosť dnes potrebuje silnú ruku vládcu, nezblázniť sa znedostatku základných potravín, prežiť. Ten, ktorý prežil, sa do náručia Rusi vracia, aby dokonal. Vliste sa spovedá, svojimi spomienkami si jatrí dušu.
Nie je jednoduché označiť kladného hrdinu Amisovho románu. Isto ním nie je navonok promiskuitná, ale vo vnútri tajomná Zoja. Nie je ním ani Lev, hoci sním neraz súcítime. Rozprávač putujúci po miestach svojho pozemského inferna ním nie je tiež. Je ním oná, vklasických ruských románoch už toľkokrát tematizovaná široká ruská duša? Alebo je ním katarzia, rozpomínanie sa? Príbeh bratov, ktorí sú mučení vgulagu, ktorí sú mučení životom vSovietskom zväze, ktorí sú mučení vášňou. Čím je? Dedičstvom Gogoľa alebo Dostojevského? A pre koho je písaný? Amis svoj text pôvodne napísal pre západoeurópskeho čitateľa, apreto miestami až priveľmi vysvetľuje. Je preto aj pre nás, dedičov sovietskymi tankami zbrázdenej krajiny, ktorá dodnes nesie ich pečať? My mu rozumieme do hĺbky. Bez poznámok. Preto je najmä pre nás.
Peter Mráz
