ղľáԾ
ٰá
Divadelná hra (2011, 1.vydanie)
Vo svojom dramatickom texte pokračuje Zuzana Cigánová v sondovaní do medziľudských vzťahov, ktoré si zachováva si veľmi zreteľný étos, a pritom nie je žiadnym moralizovaním. DIVADELNÚ HRU možno vnímať ako pohľad do zákulisia prostredia, mágia ktorého ešte vľuďoch pretrváva, rovnako ako istú reflexiu vlastného povolania zo strany autorky, pričom presahuje za hranice javiska amá šancu osloviť každého.
Príbeh orealizácii divadelného predstavenia jedného súboru rozpráva opodstatných, no dnes občas banalizovaných veciach, oktorých akoby sa už nepatrilo rozprávať vážne – láska, emócie, strach zo samoty, zlyhania. Zuzana Cigánová ich stvárňuje nielen presvedčivo, ale ajsobdivuhodným nasadením. Vtom sú jej texty odvážne – ako autorka nie je nikdy nad vecou, práve naopak – je vnich adokáže veľmi presne vystihnúť ich chod. Jej postavy sú pritom originálne, presvedčivé, jej jazyk zasa spontánny, svieži apresný.
Základným motívom textu je replika zdivadelnej hry, ktorú súbor nacvičuje: „... Atalent... sa tu mieša smalichernosťou... akrása... snízkosťou... a veľké slová... stými najúbohejšími... Ato všetko... možno v jedinom človeku... vjedinom divadle... vjeden večer.“ Vhre Zuzany Cigánovej nie je nikto stopercentným hrdinom či zloduchom. Vznešené predstavy spojené sumením, divadlom sa tu miešajú sľudskými slabosťami a malichernosťou tých, ktorí ho robia, no pretvárku aafektovanosť strieda úprimná bezmocnosť aozajstné emócie. Práve takto sado popredia sa dostáva predovšetkým ľudskosť postáv – vo všetkých svojich aspektoch. Herci sú tu – napriek zázračnej aure, ktorá ich vočiach divákov obklopuje – len obyčajní „smrteľníci“. Tak ako každý sa nejakým spôsobom nastavujú svetu asnažia sa vňom prežiť. Manipulujú, milujú, ľahostajnejú... Apopri svojich slabostiach sú však schopní oddať sa tomu, čo robia, a to znich robí zvláštne, exkluzívne bytosti. Najväčší smútok vtomto texte ide zpostáv, ktoré už sú príliš otupené, aby divadlo prežívali, alebo trpia pochybnosťami, či majú dostatočný talent. Napriek všetkej cynickosti, uštipačnosti acitovej otupenosti, ktoré postavy voči sebe prejavujú, je im ponechaná istá – síce smutná, melancholická – nádej, že sa ich životy nejakým spôsobom, aspoň na chvíľu, naplnia. Vtomto zmysle môžeme DIVADELNÚ HRU chápať aj ako hodnoverný pokus vrátiť zaslúženú dôstojnosť prostrediu a profesii, ktoré je zasiahnuté dnešnou mediálnou dobou, a sprostredkovať, ako sa množstva driny, ľudských emócií anasadenia rodí jedinečná intenzívna chvíľa, pre ktorú vlastne divadlo existuje dodnes – chvíľa, kedy sa rodí umenie.
Aj keď text DIVADELNEJ HRY má podobu drámy, pohráva sa sprvkami prózy –scénické poznámky nie sú len scénickými poznámkami, ale tvoria plnohodnotnú súčasť textu. Podobne ako napríklad text Jany Juráňovej Misky strieborné, nádoby výborné, či niektoré časti zknihy Marilyn miluje literatúru Ivice Ruttkayovej (Call girl, Generácie) – aby sme zostali pri príkladoch zposledných rokov – suverénne obstojí ako umelecký text vknižnom vydaní.
Ivana Taranenková
