ղľáԾ
Šachta života
Andrzej Stasiuk: Dukla
Prešov, Baum 2004
Preklad Jozef Marušiak
Andrzej Stasiuk je jedným znajvýznamnejších anajprekladanejších súčasných poľských spisovateľov. Preklad prózy Dukla, ktorá vyšla vpoľštine vroku 1997, je jeho prvou knihou vslovenčine. VČeskej republike už vyšli dve Stasiukove knihy (Haličské povídky aJak jsem se stal spisovatelem) –próza Dukla sa ešte prekladá.
„Podľa slovníka ,dukla’ znamená ,malú šachtu navŕtanú kvôli prieskumu či vyhľadávaniu slojov, ako ventilačný otvor alebo aj na ťažbu rudy primitívnym spôsobom.’“ Toto slovníkové heslo je jednou zvýrazných charakteristík celého diela. A autor sa sním stotožňuje, vystihuje totiž spôsob, akým hovorí o poľskom mestečku Dukla, o jeho návštevách i o svojich názoroch: „Všetko súhlasí. Môj spôsob je primitívny. Pripomína razenie naslepo. Vlastne by sa mohlo začať na ľubovoľnom mieste. Aj tak by to nemalo osobitný význam, keď je svet raz guľatý.“ Zaujímavý je nielen obrazný a bohatý jazyk tejto prózy, čo iste hovorí tiež o kvalite prekladu, ale aj kompozícia. Po prvej stručnej kapitole Prostriedok leta, Podhorie nasleduje najrozsiahlejšia časť knihy – kapitola Dukla aza ňou osemnásť jedno- až dvojstranových minikapitol. Kapitoly odzrkadľujú aj myšlienkovédelenie prózy; prvá kapitola – úvod plynule ústi do kapitoly Dukla. Vnej autor rozpráva voľne, asociatívne, akoby sme sledovali film. Vosemnástich nasledujúcich častiach zase vyrozpráva ucelené príhody, momentky, akoby sme si prezerali fotografie. Takto postupne končí svoje rozprávanie, úvahy nielen oDukle, ale aj osvojej filozofii, osvojom chápaní sveta aľudí. Spomína si napríklad na svoju starú mamu, ktorá vídavala duchov akeď umrela, tak sa mu pohreb zdal byť príliš okatou „reklamou“ smrti. Cítil, že stará mama stále žije, iba vakomsi inom svete. Stasiuk nám vysvetľuje, ako píše aprečo tak píše: „Nebude fabula sjej prísľubom začiatku anádejou konca. Fabula je odpustením hriechov, matkou hlupákov, ale hynie vstúpajúcom svetle dňa. Tma alebo slepota dávajú veciam zmysel, keď rozum musí hľadať cestu vtme asvieti sám sebe.“ Dukla teda nie je len autobiografiou, ak ňou vôbec je, ale aj knihou básnika i esejistu, písaním o písaní, veľkým, kľukatým a koncentrovaným monológom, v ktorom sa zbiehajú city a myšlienky s presvedčivou umeleckou rezonanciou. Je zaujímavou, myšlienkovo a výrazovo bohatou prózou. Vyplatí sa prečítať si ju, a určite nie raz, lebo chtiac-nechtiac núti zastaviť sa a popremýšľať.
Peter Kosmály
