ղľáԾ
Pešo do neba
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2000
Od vydania debutu Dušana Dušeka Strecha domu uplynulo dobré štvrťstoročie, vykolíkované desiatimi knižkami. Pešo do neba je jedenásta. Popritom kôpka detských kníh azopár filmových arozhlasových scenárov. Ale Dušek je jeden: starý otec, ktorý už vStreche domu nezomrel, zostal aj vknihe Pešo do neba riaditeľom banky ahasičov, spolu stými istými bizarno-dramatickými postavičkami, možno aj stým istým bicyklom zobálky adokonca aj stým istým domom, ktorý tomu istému rozprávačovi zPešo do neba priniesol okrem dospelosti toľko slastných starostí, že postačili na novú knihu. „Všetci sú doma,“ mohol by si na konci knižky povzdychnúť autor spolu srozprávačom, ktorý však medzitým dozrel do takej prozaickej zrelosti, že nielenže sa nedá nachytať na hruškách, ale nedá sa sním ani pohádať oslovo, tobôž nie okoncepciu. Dušekovo vyzrievanie je totiž kvalitný proces atak trocha napomína zrenie vína či syra: vkaždom okamihu každej knihy ide oten istý materiál, ale ocelkom iné chute avône, ktoré vedia naplno oceniť iba naslovovzatí fajnšmekri. Vôňou ichuťou najnovšieho Dušeka je zrelosť, ktorá akiste naplno osloví najmä zrelých čitateľov. Dušek vslovenskej próze ako jeden zmála prozaikov vplnom rozsahu legitimizoval právo na poéziu. Nie na zľahčujúce lyrizovanie, ale ha hmatateľnú poéziu, ktorej podstatou je tajomstvo vydobyté priam urputným zápasom skonkrétnym jazykom akonkrétnou pamäťou. Jeho novotvarom nie je „lyrizovaný“ príbeh, ale množstvo príbehov, ktoré majú najnovšie často len podobu slovnej hračky, frku, pikošky, príhodičky, fotografického záblesku či bonmotu, ale ktoré napospol tvoria neúhybnú hmotu pamäti vypovedajúcej osvojom majiteľovi, nikdy nezavŕšenú. Zpôvodnej Dušekovej metódy „spomienky vspomienke“ sa štvrťstoročným zosubtílňovaním vyvinul štýl, vktorom aj najnepatrnejší impulz textu vyvoláva celé roje asociácií aalúzií potvrdzujúcich samozrejmú pravdu domu tak, ako tehla potvrdzuje jeho statiku. Dal by sa vytvoriť celý slovník Dušekových novotvarov, dvojzmyslov, hybridov aparadoxných spojení, ktoré autor akoby nachytal do svojej pamäťovej sieťky priamo na záhoráckej ulici afiligránskym čarovaním znich vytvoril zázračnú záhorácku mandelu, vktorej je všetko: od ľahkomyseľného šťastia po osudovú tragiku, od zjavnej hrdosti po zžieravú skepsu, od túžby po diaľkach po existenčnú vernosť, od figliarskej dobromyseľnosti po mysliteľskú rezervovanosť. Vkaždom prípade, veľké deje (dve svetové vojny, osobné osudy ivzbury, narodenia ismrte, detstvo idospelosť) sa tu dohrávajú iba prostredníctvom takých detailov, ktoré úzkostlivo dbajú na svoju autenticitu anedajú si ju zobrať ani vtedy, keď diablik racionality žiada abstrahovať azovšeobecňovať.
Dušekova kniha sa rozbieha vdvoch líniách. Prvou je asociatívne sprítomňovanie storočnej pamäti starootcovského domu, ktorú si opäť prisvojuje dospelý vnuk; druhá línia má formu vnukových zápiskov oprestavbe domu spresnými dátumami až po leto roku 2000. Vminiaturizovaných segmentoch obidvoch línií sa síce často stretneme svýznamovo príbuznými reáliami, ale toto rozdvojenie je beztak prísne len do tej miery, aby navodzovalo princíp pamäti, ale nenarušovalo kontinuitu sprítomnosťou. Obe línie sa však spájajú do netradičnej epopeje osúčasníkovi, jeho kľukatých osudoch, meandroch pocitov amyšlienok. Pravdaže, aj tu zohráva svoju úlohu Dušekova téma číslo jeden: detstvo achlapčenstvo. Ňou sa naživo, duchaplne asneustávajúcim zmyslom pre humor fixuje pamäť ako médium, ktoré robí zo starého či prestavaného domu domov. Nazdávam sa, že práve táto Dušekova kniha najpregnantnejšie vyjadrila smerovanie, ku ktorému sa tvrdo prepracúvala vlastne celá doterajšia tvorba tohto autora: že domov je tam, kde máme pamäť, že je to miesto ačas, keď „všetci sú doma“. Myslím, že k zmysluplnej prozaickej kreácii domova vDušekovej najnovšej knižke prispel aj írečitý záhorácky humor, ktorý je tu povýšený na princíp schopný uniesť aj najneuveriteľnejšie paradoxy moderného života.
