ղľáԾ
Levoča, Modrý Peter 2011
Prsty jednej ruky zrejme postačia, ak bysme mali vymenovať našich spisovateľov schopných kompetentne reflektovať svoju icudziu tvorbu. Vmóde je skôr, a nielen naSlovensku, proklamovaná antiintelektuálnosť. Medzi výnimky, ktoré vylučujú paušalizovanie, patrí Stanislav Rakús: práve teoretická vybavenosť mudovoľuje zaujať odstup, bráni nekritickej identifikácii stextom, vjeho prípade premyslene konštruovaným, pritom priebežne oceňovaným.
Najnovší produkt jeho literárnoteoretických úvah predstavuje súbor prepracovaných textov, publikovaných už vliterárnych periodikách azborníkoch. Čo majú spoločné, prezrádza titul – očividne si opätovný návrat čiprehodnotenie vyžiadal ambivalentný vzťah medzi látkou atémou. Látka sa chápe ako „vonkajšia skutočnosť, nielen životná, ale ajliterárna, arteficiálna“, zatiaľ čo téma je „vnútorná literárna skutočnosť konkrétneho sujetového útvaru“.
Rakús stavia čitateľa takmer naroveň autorovi, ráta sjeho poučenosťou, schopnosťou dotvoriť dielo, totiž také, ktoré sanevyčerpáva príbehom aktorého recepcia saani nekončí vochvíli, keď sarozprávanie zavŕši. Umeleckú literatúru, ktorá „spája osobitosť s hodnovernosťou, autenticitou“, príkro vymedzuje vo vzťahu kpopulárnej (vhodnejší bybol azda iný atribút), totiž „povrchnej, lineárnej literatúre zábavného typu“. Neznamená to, že samusí dať priamo, empiricky overiť.
Svoje premisy a postuláty demonštruje Rakús na prózach domácej i cudzej proveniencie: Záborský, Tajovský, Twain, Salinger, Urban, Márquez, Calvino. Rovnaké prostriedky uplatňuje i naliteratúru pre mládež, analyzuje nimi, povedzme, fenomén nerovnocenných partnerov naceste (označovaných ako „buddies“), jeho prototyp nachádza vHuckovi Finnovi ačernochovi Jimovi, vklasickom diele M. Twaina.
Keďže preRakúsa je čitateľ rovnocenný partner, nemusí brať ohľad najeho intelektuálnu vybavenosť, recepciu muteda neuľahčuje. Práve prienik hlboko podpovrch umožňuje dospieť kpoznatkom prínosným ajpre aktivity jeho kolegov, ktorí sarealizujú výlučne umeleckou tvorbou. Okrem iného svedčí o tom, že aninadpriemerná znalosť fines agrifovnemusí obmedzovať spontánnosť, zdôvodňovať použité prostriedky, brániť intuícii pri hľadaní optimálneho tvaru.
