ղľáԾ
Ján Buzássy: Dvojkrídle dvere
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2006
Ján Buzássy, spisovateľ staršej generácie, sa po dvoch rokoch od zbierky Zátišie – krátky pôst, znovu prezentuje knihou zovretých básnických útvarov, dvojíc štvorverší so striedavým rýmom. Táto suchá poetologická informácia síce úplne nevystihuje skutočný charakter tohto diela, no prezrádza čosi ojeho podstatných vlastnostiach: ovýznamovej koncentrácii atvarovej disciplíne; taktiež ovnútornej autorskej tradícii. V závere nachádzame voľnejšie komponovanú arozsiahlejšiu skladbu rovnomennú snázvom: vtomto zamyslení či kontemplácii, podobne ako vcelej knihe, vyslovuje drámu súčasného sveta, skepsu a pesimizmus konfrontovaný sideálmi úprimnosti, čistoty aabsolútna. Robí to so značnou dávkou nepredstieranej básnickej aľudskej zodpovednosti, všeobecnosti agnómickosti. Niet sa čo čudovať, veď spisovateľ so sedemdesiatkou na krku ešte neznamená obesenec, práveže ý čas nahráva autenticite jeho gesta syntetizujúcej skúsenosti amúdrosti. Buzássy je však od začiatku kultivovaným typom básnika svýrazným sklonom kintelektu, kpoznaniu, kfilozofii a kultúre. Plocha jeho reflexívnej tvorby má teda prirodzený vertikálny rozmer vprehlbovaní týchto znakov upriamených na celoživotný tematický koncept: človek aexistencia alebo človek aduša, či lepšie, človek aduša? Často býva Buzássy pre čitateľa „naformátovaný“ iba takto. Hoci by už aj toto bohato stačilo pre hodnotnú hodnotovosť jeho tvorby, predsa len sa mi zdá, akoby kríval, teda, že sa nejako nepíše oexpresivite jeho textov. Otom, že vyplývajú zo širokosti spomenutého tematického konceptu, kde sa autor pohybuje suverénne bez nejakého apriórneho výberu vhodných básnických tém a námetov: sú tu básne osmrti, tajomstve, peniazoch aj politike, nájdeme tu zmienky oumení ipenzistoch, ospeve vtákov aj oblche, opráškoch na spanie aj o bosorke. Tiež sa veľmi nepíše oštylistike týchto básní, zastrešujúcej estetickosť, hovorovosť i odbornosť; ani o tom, ako sa stávajú múdroslovia plnokrvnými avlastne aj skutočnými vtedy, keď si abstrakcia navlečie konkrétnu kožu, keď idea má cit,symbol matériu aopačne: „všetko je zároveň, dotyk rúk / má silu objatí“. Buzássy stvárňujenadosobnú skúsenosť so svojskou spiritualitou ale aj iróniou, hľadí na ňu cezpriezory unikajúcich motívov amaličkostí. Čitateľ môže zdieľať vyslovene radosť autora ztoho, ako cizelérsky skladá túto skúsenosť, ako završuje a nepotrebuje experimentovať, vymýšľať aodhadzovať sa, ale vyjadrením preniknúť avystihnúť. Buzássy je autorom básnickej noetiky, hľadačom správneho jazyka na vyslovenie nevysloviteľného. Jeho posledná zbierka, ako sa to stáva pri starších etablovaných básnikoch, je udalosťou. Aj tí čo dávno prekrižovali poéziu, sa pri čítaní tejto môžu biť do pŕs. Trochu preháňam, ale ako upozorníš (red)bulov, že nielen plechovka nám dáva krídla!?
Radoslav Matejov
