ղľáԾ
Priestor ako fenomén
Xénia Činčurová: Epické podoby priestoru
Levoča, Modrý Peter 2004
Xénia Činčurová ponúka knihu Epické podoby priestoru ako syntézu svojich predchádzajúcich prác. Ide osedem štúdií, ktoré boli samostatne publikované počas rokov 1993 až 1999. Pravda, vtomto vydaní sú čiastočne prepracované.
Výsledkom je šesť kapitol zoradených logicky vzhľadom na danú tému. Kým vprvej pod názvom Interpretácia priestoru vliterárnej vede nás autorka uvedie do problematiky (a to vskutku nenásilným azároveň erudovaným spôsobom), vnasledujúcich sa venuje hlbším parciálnym problémom, ktoré sa môžu vyskytnúť pri vnímaní aspracovávaní priestoru vintenciách epiky. Pod pojmom priestor pritom nerozumieme epiku vcelej jej šírke, ale konkrétnu veličinu literárneho diela, ktorá rovnako ako napríklad motív, či postavy, spoluvytvára konečný text.
Autorka sa sústredí najmä na parciálne problémy, čo dokazuje aj prepracovaná symbolika vrchu, ktorú nachádzame vkapitole ʰٴǰDZá symbolika apriestorové opozície. Opiera sa aj otvorbu F. Švantnera aaj jej prostredníctvom prichádza k nasledujúcemu tvrdeniu: „Vrch poskytuje postavám možnosť nájsť skutočné hodnoty, ktoré sa zo sveta dole vytratili. Nájdenie zmyslu života podmieňuje priestorová zmena – odchod do vrchov, na perifériu spoločenského diania. ...Blízkosť oblohy tu zastiera hranicu medzi transcendentálnym apozemským priestorom aotvára postavám možnosť duchovnej komunikácie. Tá vytláča postavu na perifériu sociálneho diania, osamocuje ju, ale zároveň ju napĺňa vnútornou silou, ktorá znej robí dominantnú osobnosť (postava otca). Paralelu tohto fenoménu nachádzame vsamom vrchu, vktorom sa kríži motív geografickej dominanty asociálnej periférie.“ (s. 98)
Uvedený citát zároveň poukazuje na to, že Xénia Činčurová pri svojich analýzach ainterpretáciách takmer vždy vychádza z konkrétneho literárneho textu. Neskúma ho pritom izolovane, ale vkontexte iných literárnych, či literárnovedných diel. Pritom sa nezameriava na jedného autora, venuje sa popri F. Švantnerovi aj M. Urbanovi, F. Hečkovi a i.; z inojazyčných literatúr sú to napríklad S. W. Reymont, J. Linda, K. H. Mácha.
Vposlednej kapitole Zvýznamňovanie priestoru jeho povyšovaním na autoritu ide acelkovú sumarizáciu. Autorka nastoľuje zovšeobecnenia aj vzhľadom na zobrazovanie priestoru apracovanie stýmto fenoménom ujednotlivých autorov. Väčšine znich sa venovala už aj vpredchádzajúcich kapitolách.
Kniha rieši jeden zo zaujímavých problémov epiky azároveň literárnej teórie, či dokonca literárnej vedy. Azda jediným výrazným nedostatkom diela je absencia registra, ato rovnako vecného imenného.
Henrieta Stankovičová
