ղľáԾ
Lupa humoristu
Milan Kenda: Epidrámy aEpidraky, Bratislava, DAXE 2009
Je veľa možností, ako stvoriť dobrý epigram, no všetky dobré epigramy majú spoločnú iba jednu vec: postreh. Postreh neznamená pritom len schopnosť optického videnia zachytiť bežne nevidené, ale je to aj mentálna kategória, ktorou autor humorne akritikou in medias res prehodnocuje naše spoločenské správanie. Milan Kenda takto prehodnocuje našu politickú amorálnu minulosť isúčasnosť, čo sú overené aklasické semeništia tém epigramatikov. Dá sa cez ne totiž skratkou a účinne poukázať na prejavy ľudského charakteru, ktoré majú zneznámych dôvodov oveľa farbistejšie zastúpenie na negatívnej palete. Zlí, pokrivení, tupí, zatvrdnutí,prišplechnutí atď. sme na tisíc spôsobov, ale byť dobrý a slušný, to je sivá jednotvárnosť – averu, našťastie, lebo kam by sa podeli epigramy, keby to tak nebolo... Usudzujúc podľa zbierky Epidrámy aEpidraky si Milan Kenda dôverne potykal suvedeným poznaním. Vdesiatich častiach epigramov, ironických, satirických, kritických apríležitostných básní čítame okomunistoch amanažéroch, riaditeľoch anezamestnaných, ospisovateľoch, egoistoch a karieristoch, ale aj ozničenej prírode, (ne)kultúre, pannách a dovolenke. Túto pestrú sociálnu asituačnú znôšku autor využil ako poučnú lupu na priblíženie všeobecnejších spoločenských javov, napríklad: „S podmanivým obalom, / biznismeni dobre vedia, / sa kdejaký záprdok / prebije až do popredia“ (s. 58). Epigramy sú hravé arytmické, majú skôr ľudovú dikciu sčím súvisí jednoduchosť lexiky arýmovania: „Nikdy nie sme sami. / Obavy sú snami“ (s. 50). Významovo plynú za svojou pointou rýchlo, niekedy viac snadhľadom: „Kam sa pozrieš – rúbaň. / Víchor nimi vanie. / Kde ste lesy krásne? / Lesy zbrožované...“ (s. 23), inokedy priamo: „Úklad súradom popíja. / Zákony? Džungľa, préria!“ (s. 52). Milan Kenda využil prirodzené dispozície žánru ananovo ním vyjadril to, čo sa ním vyjadruje už storočia. Nevyrovnane pôsobí akurát autorská stratégia: raz ponúka námety zverejného klebetníka averejných tajomstiev, no araz námety filozofickejšie, autentickejšie acitlivejšie. Preto niekedy zámer vyznie nejasne, humor rozpačito a kritika tuctovo alebo nijako. To sa však dá povedať takmer okaždej knihe humoristickej literatúry tohto typu, pretože vkus je vkus. Akniha, ktorá by chcela vyhovieť všetkým vkusom by logicky bola číro nevkusná.
Radoslav Matejov
