ղľáԾ
Ivan Čičmanec: Zvečerných kontemplácií. Bratislava: Hronka, 2019
Aj takýto dojem môže získať čitateľ, ktorý sa prvýkrát stretáva smenom Ivan Čičmanec. Ak pozná jeho životný príbeh, nečuduje sa. Každý intelektuál má totiž vo svojom živote obdobia, keď sa venuje sebe, uvažuje o zmysle života asveta, osvojich vzťahoch kľuďom ahodnotám, ktoré vyznávajú. I. Čičmanec má zrejme takéto obdobia veľmi často, súdiac podľa čerstvo vydanej rozľahlej knihy esejí Zvečerných kontemplácií.
Kto je Ivan Čičmanec? V jeho životopisoch sa uvádza predovšetkým to, že vroku 1969 emigroval do Nórska. Ahoci vBratislave študoval technický smer na Stavebnej fakulte SVŠT avzahraničí sa zamestnal vo veľmi prozaických miestach ako strážnik, upratovač, čašník, továrenský aprístavný robotník, predsa vrokoch 1970 – 1975 vyštudoval ruštinu, angličtinu adivadelnú vedu na Univerzite vOslo, čo mu umožnilo zamestnať sa vzákladnej škole vOslo. Tu pobudol 21 rokov.
Tento pomerne dobrodružný život vňom musel zanechať stopy, ktoré bolo treba niekde zachytiť apredstaviť verejnosti. Možno aj preto začal písať nielen do novín ačasopisov, ale venoval sa aj vlastnej tvorbe. Využil znalosť viacerých jazykov, takže nielen tlmočil aprekladal, ale aj tvoril vnórčine islovenčine. Napriek tomu, že žil vo vzdialenej krajine, nikdy nepretrhol pupočnú šnúru, ktorá ho viazala krodnej zemi, čo napokon dokladá viacero jeho pôvodných diel aprekladov i množstvo novinových článkov. Vnich sa preukázal ako dobrý pozorovateľ ajeho pohľad zvonka často veľmi reálne hodnotil dianie unás.
I. Čičmanec je teda publicista, spisovateľ, básnik iprekladateľ. Za svoje dielo získal viaceré ocenenia (v roku 2013 Hviezdoslavovu cenu za preklady slovenskej literatúry do nórčiny avroku 2014 prémiu Literárneho fondu za básnický debut Fialová hudba).
Vroku 2019 mu vo vydavateľstve Hronka vyšla zbierka esejí Zvečerných kontemplácií. Rozsiahla publikácia obsahuje množstvo autorových úvah onajrozličnejších oblastiach duchovného ispoločenského života. Ide odvoj-trojstránkové krátke útvary, v ktorých autor predvádza šírku svojich vedomostí arozhľad vliteratúre, umení, filozofii, politike, etike, dejinách atď. Aj keď eseje vyšli vslovenčine, možno vnich cítiť cudzie vplyvy inázory, získané dlhodobým pobytom vzahraničí, teda aj spomenuté „voľnomyšlienkarstvo“, ktoré sa vyskytuje predovšetkým vtextoch týkajúcich sa morálky a náboženstva.
Autor na viacerých miestach uvažuje ozmysle života asmrti, oich vzájomnom vzťahu iovzťahu človeka knim. Vtýchto úvahách sa často dotýka náboženstva, viery aprítomnosti Boha vľudskom živote akladie otázky typu: „dáva táto viera absolútny, neotrasiteľný zmysel nielen nášmu životu, ale aj samotnému pojmu Boha? Otomto si stále dovoľujem pochybovať – atoto pochybovanie pokladám za svoju najvyššiu cnosť aútechu“ (s. 197). Na iných miestach zase Boha uznáva, takže čitateľ si napokon môže vybrať.
Najviac ho však zamestnáva osobnosť ženy, vzťah ženy amuža, telesná láska, materstvo adeti. Na viacerých miestach spája oplodnenie ženy, materstvo, pôrod avýchovu detí sotrockým osudom ženy, ktorá tak stráca osobnú slobodu azmysel života vidí iba vrozmnožovaní ľudstva. Pritom, vraj, prichádza ointelektuálny rozmer svojho myslenia atvorenia. Podobné diskutabilné state sa dotýkajú aj detstva adetí vôbec.
Zaujímavá je však úvaha onormálnom aúchylnom človeku, nakoľko sa aktuálne dotýka súčasnej klasifikácie postavenia človeka vspoločenskom rebríčku. Definuje „človeka-milión“, nositeľa všeľudských vlastností takto: „takmer vždy je to muž stredného veku, heterosexuál, otec rodiny, jednotlivec bažiaci po spoločenskom uplatnení, apredovšetkým ‚milujúci život’“ (s. 228 – 229). Všetci ostatní reprezentujú úchylku ači stigmatizovanú zvláštnosť „inakších“. Aďalší citát: „Biľag úchylkára či nenormálneho človeka býval zvyčajne horší ako biľag vraha, zlodeja či hlupáka“ (s. 229). Nepripomína nám to dnešné biľagovanie homosexuálov, liberálov či Rómov?
Ďalšiu rozsiahlu oblasť jeho úvah tvoria filozofické postoje známych filozofov aich aplikácia na vlastný názorový svet. Pozoruhodná je napríklad stať oposledných chvíľach Nietzscheho.
Odobrom rozhľade vumení svedčia viaceré interpretácie literárnych, hudobných ivýtvarných diel (Janko Kráľ, Timrava, Shakespeare, Fulla, ruská klasika, Ibsen, divadlo atď.). Skúmavo vyjadruje aj svoj názor na umenie aliteratúru: „Pre mňa je literatúra, umelecká aj filozofická literatúra niečím, čo je popretím každodennej triviality avulgárnosti praktického života, čo neustále kladie nepríjemné otázky ozmysle toho aj onoho aspochybňuje celý svet vrátane seba samej. Literatúra je vecou zastavenia sa na ceste, vprocese, vprocese identifikácie smeru, ktorým kráčame, zahĺbenia sa do mystérií bytia, neustáleho hľadania toho najsprávnejšieho rytmu reči, umelou, individuálne vytvorenou životnou formou, plnou kontemplatívnosti, hudby, opojenia arebélie proti existujúcemu poriadku sveta“ (s. 122– 133).
