ղľáԾ
Od zlyhania ľudskosti uplynulo vyše 70 rokov. Hoci priamych pamätníkov rapídne ubúda, predsa sa ešte nájdu ľudia, ktorí sú ochotní sa o svoju bolesť podeliť. Aj autobiografický román Violy Stern Fischerovej atelevíznej arozhlasovej reportérky Veroniky Homolovej Tóthovej Mengeleho dievča dokazuje, že ešte stále nie je dopovedané. Azrejme kým ľudstvu bude slúžiť aspoň kúštik pamäte, ani nikdy nebude.
Osnova románu je prostá: Pokojný život naruší zabranie Lučenca, bydliska rodiny mladej Violky, Maďarskom, nasledujú prvé ústrky, odmietania. Violka však vo všetkej počestnosti ešte stihne zažiť prvé veľké osudové zaľúbenie. Táto pasáž priam pohladí duše čitateliek ženských románov. Vzápätí prichádzajú nútené sťahovania, stále do horšieho. Ruka vruke so zhoršovaním životných podmienok anarastajúcimi obmedzeniami sa objavujú zmeny vsprávaní zvyšnej časti obyvateľstva. Bývalé priateľky aich rodiny sú masírované nenávistnou propagandou. Za všetky nezdary treba niekoho obviniť aŽidia sú naporúdzi. Nakoniec vLučenci končia vgete apred odtransportovaním vbývalej tehelni. Tomuto obdobiu venujú autorky značnú časť diela – zhruba polovicu. Aj keď sa to môže zdať vzhľadom na nasledujúce opisy utrpenia neúmerne veľa, práve zobrazenie narastania fašistického podhubia aintolerancie medzi predtým znášanlivým obyvateľstvom je kľúčové. Žijeme včasoch nárastu pravicového extrémizmu. Mnohí ľudia dnes vravia, tak, ako vtedy vraveli Židia, že – ešte to nie je také zlé, veď ono sa zase polepší. Paradoxne práve tento vpodstate pozitívny prístup kživotu vrátane uplatňovania nenásilia (ale aj nedodržiavania starozákonného zub za zub) umožnil presadiť tie najreakčnejšie, najsurovejšie prúdy vo vtedajšej spoločnosti.
Osvienčim-Brzezinka (Auschwitz-Birkenau) – Ravensbrück – Buchenwald – pracovný tábor vNovom Meste pri Coburgu (Neustadt bei Coburg) patrili kstrastiplným zastávkam na ceste utrpenia mladej Violy. Je to zvláštne, ale do istej miery pochopiteľné – čím bližšie bol koniec vojny, hoci všade striehla smrť, tým boli podmienky na prežitie vjednotlivých táboroch čoraz „normálnejšie“. Rodičia imnohí ďalší blízki sa už vprvých hodinách udusili vplynových komorách arozplynuli sa včiernom dyme kremačných pecí, zrozvetvenej rodiny prežili iba dvaja, ona ajej brat Ďuri. Viola Sternová sa aj sblízkymi dostala do táborov smrti ani nie rok pred koncom vojny. Keďže bolapre pokusy na ľuďoch „vyhovujúca“ aneskôr „schopná práce“ – opravovať poškodené telefónne káble ustupujúcej nemeckej armáde –, mala istú výhodu voči slabším, chorým, nevládnym. Veľakrát mala však jednoducho šťastie. Vspomienkach sa vracia aj k príbehom ľudí, ktorí podobné šťastie nemali. Osobitne sa venuje tiež tým, ktorí mučenie vykonávali, alebo ho aktívne podporovali, ako napríklad väzenské blokové vedúce, často tiež Židovky.
Ani povojnové rozprávanie nie je dvakrát radostné. Návrat do Lučenca je spojený sodmietaním – svyslovenými izamlčanými otázkami vočiach – načo ste sa vrátili? Majetky (často iba torzá, čo znich zostali) viacerí nechcú vrátiť, niektorí si to zdôvodňujú „odmenou“ za pomoc. Spontánny odchod do Prahy na vysokoškolské štúdiá sa preto pre Violu iĎuriho javí ako najlepšie riešenie. Možno stretnutie sbývalým kamarátom, ktorý ju požiada oruku a ona súhlasí, odeň neskôr stretnutie sbývalou lučenskou láskou, mužom, ktorý ju tiež požiada oruku aona aj stouto svadbou súhlasí – prezrádza čosi zjej povahy, a práve tá jej pomohla prežiť. Nie je to pravdepodobne ľahkovážnosť, ale skôr rýchle zabudnutie na včerajšok.
Príbeh Violy Sternovej, vydatej Fischerovej, skončil napokon vmedziach možností dobre. Napriek pokusom, ktoré na pani Viole vykonávali Mengeleho „kolegovia“, sa im smanželom, tiež židovského vierovyznania, účastníkom protifašistického odboja na západnom fronte, podarilo mať dve dcéry abok po boku prežiť šesťdesiatjeden rokov. Srdce Juraj Fischera dotĺklo symbolicky 9. mája 2007. Ako vraví pani Viola, sú veci, oktorých sa nehovorí blízkym, ak ich nechcete raniť. Cudzím to vyrozprávate skôr. Zrejme aj preto sme sa spomienok dočkali až teraz.
Keďže ide oautobiografický román, nie všetko vňom musí byť presne podľa skutočnosti, stačí si porovnať rozprávanie Violy Stern Fischerovej vrománe avrámci projektu Príbehy 20. storočia. Pravda, niektoré chybičky krásy ako mýlenie si ľavej apravej strany (na fotografii, či ktorú ruku si mohol Mengele zasunúť do uniformy) idú na vrub technickej pozornosti. Odhliadnuc od toho však ide o až holo kruté apravdivé dielo. Je to kniha, ktorú možno viacerí nedočítajú, lebo neznesú toľko beštiality ani na papieri. Je to kniha obolesti, ale aj otom, ako nepriateľstvo anevraživosť vznikajú, ako bujnejú. Je to kniha pripomínania. Jedného osudu zmiliónov. Či sa to niekomu páči alebo nie.
Ľuboš Svetoň
