��������

Na jednej strane je to škoda, lebo kniha je omnoho bohatšia ako film. Na druhej strane je to lepšie, lebo film má aspoň zrozumiteľnú zápletku, ktorá má začiatok, jadro a koniec. Pri knihe Nekonečný príbeh je to trochu komplikovanejšie. Oproti spomínanému filmu zásadným rozdielom je, že kniha je akoby zložená z dvoch rôznych príbehov. Tím okolo Wolfganga Petersona sa rozhodol adaptovať len prvý z nich. V druhej polovici knihy totiž Bastián už nečíta titulný príbeh, ale sám sa dostane do fantázie a v snahe zistiť, kým je, sa stane po moci bažiacim uzurpátorom, ktorý rozpúta vojnu. Nie som si istý, či by toto vo filmovom spracovaní fungovalo. Tento text však nemá byť o porovnávaní knihy a filmu.

Sila archetypu

Nekonečný príbeh napísal nemecký autor Michael Ende v roku 1976. Ende písal prevažne poviedky a divadelné hry, ale pomerne často tvoril aj pre deti. Takou knihou je napríklad aj Momo a stratený čas, ktorá sa spolu s Príbehom radí k jeho najznámejším dielam. Čitateľa môže teda prekvapiť málokedy poetický jazyk Nekonečného príbehu. Naopak, je priamy, jednoduchý a miestami až ťažkopádny. (Aspoň v slovenčine, i keď to dáva logiku. Nemčina je pomerne špecifický jazyk, výrazne rozdielny v porovnaní s naším, a tak prekladu jeho občasnú drevenosť odpustíme.)

To, že ide o primárne detskú knihu, vidieť aj na samotnom deji. Naoko je jednoduchý a priamy, často sa tu menia lokácie, dôraz je položený na „akcii“, aby sa náhodou čitateľ nenudil. Ende sa nebojí zájsť ani do abstraktných a náročnejších tém, akými sú povaha literatúry a rozprávania, paradox vzťahu pravdy a umenia, podoba slobodnej vôle či moci. Hlavne k záveru sa stáva Nekonečný príbeh pomerne abstraktným. Vo finále totiž rozpráva o identite cez archetypálne obrazy a mytémy Živej vody, Orobora, podvedomých obrazov a vzťahov v živote jednotlivca. To všetko je však podané a vysvetlené tak, aby to pochopili aj deti. A keď to nejde, Ende sa spolieha na silu archetypu.

Autor totiž výrazne pracuje práve s archetypmi, ktoré necháva takmer v ich najčistejšej, najjednoduchšej podobe. Jungovská logika rozprávania je prítomná takmer na každej strane a často ťahá príbeh. Je to skoro ako keby použil cheat kód – keď sám nevie dať presnú podobu myšlienke, obohatí scénu či kapitolu o prastaré mýtotvorné obrazy, ktoré automaticky dodajú zmysel minimálne na intuitívnej, nevedomej úrovni. Čítať Nekonečný príbeh je ako čítať knihu, ktorú dôverne poznáte, len ste na ňu zabudli. Obrazy sú vám povedomé, zároveň sú naukladané vedľa seba do formy i obsahu, ktorý je iný, neznámy. Neviete, kam vás príbeh zavedie, napriek tomu je všetko akési povedomé. Toto je druh textu, na ktorom by si menej zdatní autori vylámali zuby a skĺzli by do predvídateľného klišé.

Kniha v knihe

No a potom tu je metatextová rovina. Nekonečný príbeh je kniha vo Fantázii, do ktorej sa zapisujú všetky udalosti, zároveň kniha, ktorú číta Bastián vo fikčnej podobe reality, ako aj kniha, ktorú čítam ja alebo vy v našej realite. A teraz je to už aj kniha spomínajúca sa v tomto texte, ktorý práve čítate. Autor si je vedomý týchto i možných ďalších rovín, priamo s nimi pracuje a samotný Príbeh sa nám v istom bode zacyklí, aby bol naozaj nekonečný.  Upozorňuje aj na to, že z každého jedného príbehu môžu vyrásť ďalšie a ďalšie, až je to miestami otravné, ale dáva to zmysel. Napriek tomu, že fyzická kópia Nekonečného príbehu, ktorú mám na poličke, sa javí ako konečná, zvýznamňuje sa cez metatextovú rovinu ako prvok nikdy nekončiaceho cyklu recepcie a tvorby. Stále sa však bavíme o knihe pre deti, ktorá je plná zaujímavých, predstavivosť dráždiacich obrazov, laterálnych alúzií, odkazov a hravej pestrosti. Ani na okamih nepochybujeme o tom, že Ende opisuje Fantáziu, z toho konceptu vyťažil maximum.

Magické vydanie

Nekonečný príbeh vyšiel v slovenčine v dvoch vydaniach. To prvé sa objavilo na trhu v roku 2013 a ostalo viac-menej nepovšimnuté v tieni starších českých vydaní. Desať rokov nato však vychádza v Ikare mohutná (a pomerne drahá) ilustrovaná verzia.

Trochu heretický prístup k textu, v ktorom sa explicitne píše, že Nekonečný príbeh je kniha bez ilustrácií, ale nehnevám sa. Kresby Sebastiana Meschenmosera text skvelo dopĺňajú. Volí  správne scény na ilustráciu, ostáva verný autorovej vízii a vie, kedy byť detailný či kedy byť vágny, aby čitateľova fantázia vyplnila medzery. Do toho treba dodať, že väzba titulu je naozaj kvalitná, pripodobnená opisu fiktívnej knihy z textu, čo je veľké plus tiež. Je to jednoducho magické vydanie.

�����ܲ��ٰ��DZ�����ý Nekonečný príbeh je ozruta, ktorú by som sa asi zdráhal dať deťom do ruky napriek tomu, že si ju užijú asi najviac. Zároveň je to niečo, čo milovníkovi Príbehu, kníh a Fantázie vo všeobecnosti nesmie v knižnici chýbať, niečo, čo by sa malo čítať. Teraz je na to skvelá príležitosť, tak bežte do kníhkupectiev.