ղľáԾ
Tváre bohémy
John Updike: Hľadaj moju tvár
Bratislava, Ikar 2004
Preklad Pavel Vilikovský
Americký spisovateľ John Updike má za sebou rozsiahlu tvorivú činnosť. Viaceréjeho knihy získali prestížne literárne ocenenia, mnohé boli sfilmované. Kniha Hľadaj moju tvár je prekladom nateraz posledného diela zroku 2002.
Dej románu sa odvíja približne od polovice minulého storočia azavršuje sa vaktuálnej súčasnosti. Zavedie nás do prostredia umeleckej bohémy a osvetľuje pozadie vzniku avývinu abstraktného expresionizmu apop artu. Protagonisti románu majú svoje reálne prototypy vpredstaviteľoch spomínaných umeleckých smerov. Mená významných výtvarníkov sú často pozmenené iba minimálne a čitateľ, ktorý pozná kontext, ich dešifruje jednoducho. Pod menom Onno de Genoog tu vystupuje W. de Koonig, pod menom Bernie Nova sa skrýva Barnett Newman atď.
Vcentre románového diania stojí postava, ktorá ostávala viac–menej na okraji umeleckého spektra. Prostredníctvom Hope Chafetzovej a jej problematických partnerských vzťahov ktrom manželom, zktorých prvý – Zack McCoy - nebol nikto menší ako Jack Pollock, autor zachytáva nielen historické podhubie, ale popritom nás nevtieravo naviguje priamo do víru umeleckého života. Keďže Hope nepatrila kčelným predstaviteľom abstraktného expresionizmu: „Zack sa za jej maľovanie hanbil“ (s. 13) má oto väčšiu schopnosť vidieť veci znadhľadu. Pretože, ako hovorí, umelci „väčšinou boli všetci zahrabaní vo svojich ateliéroch ažiarlili na domnelé úspechy tých ostatných“ (s. 44). Napokon iona má svoj reálny predobraz vmaliarke Lee Krasnerovej, manželke Jacka Pollocka. Príbeh literárnej postavy je oveľa bohatší na udalosti ako život jej predlohy, autor doň implikoval vlastné spomienky na detstvo, svoje nepretržité hľadanie vlastných koreňov.
John Updike román Hľadaj moju tvár osnoval ako interview, ktoré pripravuje začínajúca výtvarná kritička KathrynaD´Angelo so starnúcou maliarkou. Paralelne stýmto dialógom prebieha aj nevyslovený dialogizovaný vnútorný monológ maliarky, ktorá sa vyrovnáva svlastnou minulosťou. Obidve zložky spolu komunikujú, monológ Hope funguje ako vnútorné zdôvodnenie aintímne prehĺbenie rozhovoru, ktorý zaznamenáva diktafón výtvarnej kritičky.
Ďalšiu románovú líniu vytvára vzťah kritičky aumelkyne – táto línia zahŕňa časový úsek jedného dňa, počas ktorého sa odohráva rozhovor vtichom vidieckom sídle Hope Chafetzovej. Otom, kto je to Kathryna D´Angelo, sa dozvieme iba zbežne. Nakoniec, ťažisko spočíva vrozhovore, do ktorého uvoľnenosť vnáša práve Hope. Autenticky vykresľuje atmosféru umeleckej komunity, tvorivú genézu umelcov, odhaľuje ich tvorivé zámery, ako i špecifické súvislosti amerického abstraktného expresionizmu seurópskymi avantgardnými smermi, predovšetkým so surrealizmom.
Hopina svojrázna spoveď na Kathrynin diktafón aj mimo neho je okrem tohoplná ilúzií aočarenia úspešnými mužmi, sktorými zdieľala časť svojho života. Popri opisoch sexuálnych apijanských orgií je tu množstvo nefalšovanej lásky i ľudských slabostí anedostatkov; to všetko patrí k osobitosti jedincov alebo k jedinečnosti osobností, ktoré môže čitateľ vknihe Hľadaj moju tvár áť.
Jaro Vlnka
