��������

5. apríl je kompozitom troch dní: ráno v roku 2019, poobedie v období lockdownu  v r. 2020 a večer v r. 2021. Takmer minútu po minúte zaznamenávame udalosti dňa rodiny: manželia Dan a Isabel s deťmi Nathanom a Violet žijú spolu s Isabeliným bratom Robbiem v brooklynskom dome. Ich denné povinnosti sa prepletajú s Garthovými. Garth je Danov brat – umelec, ktorý žije so synčekom Odinom a Odinovou matkou Chess, profesorkou literatúry na univerzite.

Cunningham, podobne ako Woolf a Joyce, artikuluje modernistickú túžbu zaznamenať vnútorné chvenie životov ľudí počas jediného dňa. Ráno 5. apríla 2019: Isabel hľadá chvíľku samoty na schodoch, rozmýšľa nad svojím manželstvom, v ktorom sa pomaly vzďaľuje manželovi Danovi, bývalému rockerovi. Rovnako rýchlo sa vzďaľuje rastúcim deťom a pomaly stráca ambície vo svojej kedysi prestížnej práci v časopise. Jej kotvou v živote je brat Robbie, učiteľ, ktorý sa vzdal štúdia medicíny a buduje instagramový profil ich imaginárneho brata Wolfeho. Isabel chce aspoň na chvíľu uniknúť: z manželstva, Brooklynu, z práce, v ktorej bojuje s túžbou „skrútiť sa pod stolom do klbka a zadriemať“ (s. 128). Našťastie je tu Robbie, ktorý je svojím šarmom, humorom a láskavosťou spojencom každého v rodine: „Robbie si zdrvujúco uvedomoval urážky, ktoré mali ostatní v úmysle, aj, čo bolo ešte horšie, urážky, ktoré si dokázal predstaviť, hoci ich nepočul. Robbie dúfal, že bude milovaný, a zo spätného pohľadu mu je jasné, že to bola účinná metóda, ako zabezpečiť, aby mu lásku upierali takmer všetci okrem členov jeho rodiny.“ (s. 24)

Okolo Isabel víri život jej rodiny aj pulzujúci New York, Robbie sa v roku 2020 pokúša dostať na medicínu a na pár týždňov odíde na dovolenku na Island. Dan resuscituje svoju hudbu, skladá balady, Isabel sa pokúša uniknúť z rutiny rodinných a pracovných povinností, ale uväzní ju, tak ako všetkých, vírus. Chess učí študentov uviaznutých vo svojich detských izbách, Violet a Nathan sa učia online, Dan sa venuje hudbe v ich spálni a Isabel sedí paralyzovaná na schodoch. Vzájomná korešpondencia, neposlaná medzi Robbiem na Islande, deťmi a Isabel, aj krátke sms správy medzi Garthom a Chess, nám umožňujú nahliadnuť do ich vzťahov, spomienok a snov. Violet reaguje na vírus kompulzívnou úzkosťou z otvorených okien, naopak tínedžer Nathan sa otvára tajným zážitkom s kamarátmi, čo má pre rodinu následky. V zatvorenom dome je dusno a chýba tu osviežujúca prítomnosť Robbieho.

V apríli 2021 ho už nestretneme. Ani nikto z rodiny, ktorá sa na chvíľu zíde v Isabelinom dome na vidieku. Pre všetkých, a najmä pre Violet, je Robbie stále až bolestivo prítomný.  Autor zachytáva okamihy blízkosti a straty. Alúzie na román ����������á��� sa nekončia pri ponáške umelca Gartha na Lily Briscoe alebo narážke na prázdny plášť pani Ramseyovej v podobe Robbieho trička. Jeho absencia je hmatateľná, rezonuje s kolektívnymi traumami z pandémie, ktorá sa v náznakoch spomína v románe v podobe kvíliacich sanitiek a horúčkovitých halucinácií.

Ťarcha nevyslovených výčitiek, otázok a nenaplnených túžob je ešte horšia, keď sa Nathanove pochybnosti úzkostne zhmotnia vo vrcholnom treťom dejstve, ktoré je podmienené covidom. Román sa javí ako jemný portrét emocionálneho a psychologického konfliktu, ktorý sa môže prenášať z generácie na generáciu. Vzťahy formuje skôr pocit viny ako činy. U Cunninghama sa vírus stane katalyzátorom rodinnej drámy, ale v náznakoch vidíme aj dlhodobejšie problémy, ktoré by nevyhnutne viedli k tragédii: Violet pozoruje na otcovi radostnú energiu (vracia sa ku kokaínu). Isabel sa odcudzuje sama sebe a materské city sa menia na neustále výčitky a pochybnosti, ozvučujúc jej vlastný vzťah s mŕtvou matkou. Čitateľ zachytí aj osamelosť Isabelinho otca, ktorá prebleskne v jedinom telefonickom rozhovore. Nathanov zážitok v ľadovom jazere vzbudzuje obavy nielen u Gartha, ale aj u čitateľa, ktorý s obrovským napätím čaká, či to Nathan prežije.

Cunningham nám v románe �ٱ�ň poskytuje útechu svojím neustálym hľadaním mihotavej krásy. Jeho próza pulzuje v rytme okamihov, ktoré sa zhmotňujú v tlačiarenskom atramente: „Kto by nechcel naložiť auto narcismi a hyacintmi a pokračovať v ceste až do Montrealu?“ (s. 133)