��������

Klimatická kríza, neudržateľné využívanie prírodných zdrojov, sociálne nerovnosti, neustále narastajúci technologický pokrok i spoločensko-politické napätie sa v hlavách autorov slovenskej sci-fi antológie Dotyky budúcnosti II. pretvorili na podobenstvá zajtrajška. Jednotlivé poviedky ponúkajú čitateľom vízie realít, v ktorých sa rozpadá rovnováha medzi človekom a prírodou či technológiou, mocou a ľudskosťou. Nútia nás zamyslieť sa nad tým, aká je cena nášho súčasného pohodlia a nečinnosti, pričom tematizujú boj najlepších a najhorších aspektov ľudskej nátury.

Knihu otvára Alexandra Pavelková jednou z najsilnejších a najpôsobivejších fiktívnych výpovedí o slabosti, nezodpovednosti, zúfalstve, ale aj nádeji. Vo veľmi surovom emotívnom príbehu rozoberá fenomén hladovania, ktorý je tieňom vyspelej civilizácie. Poviedka Hlad sa odohráva v čase technologického pokroku, keď paradoxne nedokážeme zabezpečiť základné právo na jedlo pre všetkých. Tam, kde túžba prežiť prestupuje každou vrstvou morálky, vzájomná solidarita či dôstojnosť života ustupuje prvotným pudom. Napriek pochmúrnym vyhliadkam kvitne záchrana tam, kde by ju nikto nečakal. S podobnou myšlienkou (ľudstvo, ktoré sa svojou honbou za krásnou pokrokovou budúcnosťou dostalo až k vlastnej záhube) pracuje aj poviedka Jany Tabačkovej 4AN1C/K4. Pripomína totiž, že strata kontroly a moci občas znamená nájsť pod povrchom niečo vzácne, čo tu bolo odjakživa. Poviedky Mierne mrazivý dotyk Petra Jelínka a Posledný deň vojny Michala Hvoreckého riešia aktuálne rezonujúce spoločenské otázky. Oba texty sa dotýkajú problematiky, ktorá sa odohráva priamo za našimi hranicami, a poukazujú na to, akú nezmazateľnú stopu na psychike človeka zanechávajú krutosť, zbrane a manipulácia.  Antológia tak napokon varuje, že ľudstvu možno dôjde dych nielen pre nedostatok kyslíka, ale aj pre útlak, osamelosť alebo stratu individuality. V tomto smere vystupujú do popredia dve poviedky s detektívnou zápletkou – �ٴǰ�DzԲ���á Zuzany Droppovej a Partner na zabitie Františka Škodu. Hoci obe rozvíjajú úplne odlišné zápletky, naznačujú myšlienku, že v pokroku hľadáme akýsi liek, vďaka ktorému budeme ľudskejší. Vo výsledku však môže ísť o anestetikum, ktoré ľudskosť pripodobňuje k presaturovanej hyperrealite Jeana Baudrillarda. Strácajú sa v nej hranice medzi autentickým a simulovaným. Technológia je nespoľahlivou kartou aj v poviedke Muž nula Jary Radošovskej, ktorá zaujme pútavým, takmer steampunkovým zasadením aj nápadom.

Čitateľ sa zúčastní aj na vesmírnom dobrodružstve. Autori pracujú s predstavou, že motiváciou výprav nemusí byť vždy len túžba po poznaní, prekonaní hraníc či dosiahnutí neznámeho. Dôkazom, že výpravy do vesmíru neprichádzajú vždy z miest kompetencie, profesionality a čírej vedeckej ambície, je poviedka Čchang-e XXIII.- Domov pre každého Kataríny Soyky. Ako odkvitajú endemity Beáty Takáčovej tematizuje, akú hlbokú úlohu hrá príroda v našom živote, resp. ako sa jej absencia vo vesmíre môže stať pre hrdinov bodom zlomu. Necitlivé pokusy zasahovať do prirodzeného poriadku vecí a snaha uchopiť niečo, čo človeka presahuje, odkrýva Večná jar v motýlích záhradách Zusky Stožickej. Jana Plauchová v poviedke Pravidlá hry popisuje takpovediac tlakový hrniec, ktorým sa pre astronautov môže stať izolované prostredie na hrane svojich schopností i morálnych princípov. Potrebný závan veľmi podareného humoru prináša Michal Jedinák. Príbehom Prvej slovenskej kozmonautky triafa klinec po hlavičke ad absurdum. Trochu akcie a neľudských entít nachádzame v poviedkach Protichodné záujmy Mareka Slabeja a Hellhole Janka Išu. O boj však nie je núdza ani v rozprávaní Lenony Štiblaríkovej Kvocient prežitia, ktoré opäť naznačuje dystopický svet pragmatizmu a utilitarizmu pre živé bytosti. Antológiu uzatvára dobrodružný príbeh Antona Stiffela a Františky Vrbenskej s názvom Ľadový gambit, ktorý v optimistickom duchu vyzdvihuje nielen húževnatosť, odvahu a odhodlanie, ale aj lásku, ktorá občas takmer doslova hory prenáša.

Zmenu teda nezačína technológia či systém, ale človek. Nakoniec veľké mená vedecko-fantastickej literatúry dávno vedeli, že najlepšie diela sú také, ktoré sa hlboko zavŕtajú. Vyzývajú čitateľa uvažovať o tom, kde je hranica medzi snahou o zlepšenie a skazou, ktorú sami spôsobujeme. Druhý diel antológie Dotyky budúcnosti poviedkami nahlodávajú našu bublinu pokoja neodbytnými otázkami o súčasnom stave vecí, ktoré si nemožno len tak eskapicky užívať.