ղľáԾ
ܳǰ-ǻží
Tomáš Janovic: Dostal rozum
Ilustroval Dušan Polakovič
Levice, Koloman Kertész Bagala, L. C. A., 2001
Literatúra vytvára široké spektrum žánrov atak zároveň ponúka možnosť uspokojiť každý čitateľský naturel. Hoci je pravdou, že autorsky sa preferuje vážnejšia časť literatúry ahumoristické texty majú často zastreté autorstvo, lebo vychádzajú zľudového fenoménu, neznamená to, že ak sa objaví výnimka, je niečím navyše alebo nebodaj „mimo“. Predsa vživote je najkrajšie, keď si môžeme slobodne vybrať. Opestrejší výber ipresvedčivejšiu mieru slobody sa vlastne postaral aj Tomáš Janovic aforistickou knihou Dostal rozum.
Kaforizmom zaradeným do dvoch časti Moje desatoro aOpodeldok by podľa môjho názoru nebolo šťastné pristupovať ako kväčším prózam. Jednorazový prísun by ziskrivo inteligentného humoru urobil sivú znôšku dojmov, koniec koncov, mnohé veci by unikli ačaro úsmevu by sa jednoducho stratilo. Je to, naopak, kniha, ktorú by ste mali mať vždy kdesi vblízkosti, vkabáte, v taške či na stole, aby sa vám vľubovoľnej chvíli avo chvíli, keď to najviac potrebujete, jednoducho pritrafila do cesty, možno práve tak, ako sa vobrátenom garde Janovicovi triafali do cesty nápady, na základe ktorých potom spísal svoje dielko. Inými slovami: je to kniha pestrých životných situácií amúdrostí, ktorá má veľkú šancu stať sa vašou priateľkou! Ako inak nazvať odzbrojujúce pohladenie, ktoré poskytne veta: „Pokrytci / zjedia burinu / aserú ruže“ (s. 67), keď vás pochytí zlosť na klamstvo apretvárku sveta alebo, priznajme si, nezapôsobí túžba: „Keby sa tak dalo / dohodnúť / so životom / že ho budeme žiť / najprv na nečisto“ (s. 62) skutočne priateľským teplom? Netreba však pri hodnotení pozabudnúť na fakt, že rovnako ako sú aforizmy altruistické kčitateľovi, tak nemilosrdne dobiedzajú, hryzú, štípu, škriabu, trhajú chyby achybičky človeka, averu tiež kopnú, zrania avylepia zaucho ľudskej obmedzenosti ihlúposti. No kto by sa nezasmial, pravdaže suistením, že napríklad aforizmus: „Keď sa intelektuálovi / postaví / ihneď skúma / aký má / filozofický rozmer“ (s. 39) rozhodne nie je oňom...
Vúvode som spomenul, že autorský humor vknižnej podobe je unás skôr zriedkavosťou, preto si myslím, že Janovicova kniha spolu silustračným vybavením Dušana Polakoviča je dnes prepotrebná, a nielen dnes, svojím dosahom totiž nestratí aktuálnosť nikdy, veď sa opiera priamo očloveka, akým tu bude on, bude tu ona, lebo sčlovekom je tu nekonečné množstvo chýb, ateda príležitostí pobaviť sa na nich. Spisovateľovi sa to podarilo vďaka tomu, že nikomu nič neodpustil, nikomu nebol poplatný, vstúpil do riadkov svojich satír sám svybrúseným rozumom, sjediným cieľom: uľahčiť nám dennodenné kríže atrpkosti. Napokon, vystihuje to pointa, ktorá sa vykľuje na svet pri rozlúštení názvu druhej, rozsiahlejšej časti knihy Opodeldok – samozrejme, neprezradím všetko, len napoviem, že ide oprostriedok, ktorý nám (postihnutým životom) síce nedaruje riešenie, ale aspoň nám to všetko uľahčí, ako humor! Atoto sú dôvody, ktoré pomohli Janovicovým myšlienkam odrážať sa od povrchu smerom dole, vliezť ausídliť sa hlboko pod našou bytostnou kožou, vystihnúť nás, vyfarbiť, existovať vnás avoptimistickom prípade, aj nás zmeniť, klepšiemu.
Radoslav Matejov
(In: Knižná revue, XII. Ročník, 9. 1. 2002, č. 1, s. 5)
