��������

Možno by sa podľ����čisto literárno-estetických kritérií nemalo, ale v tomto prípade je dôležitý aj aktuálny – nie dystopický! – kontext, v ktorom je kniha – nie iba jej príbeh! – zasadená. Tým kontextom je dnešný svet sociálnych médií, prevracajúcich pojmy ����logiku presne v duchu orwellovskej triády: nevedomosť je sila, vojna je mier ����otroctvo je sloboda. Súčasťou tohto prevracajúceho sa sveta je aj mizogýnia, maskovaná ako polemika s feminizmom. A práve tento neliterárny kontext môže byť dôvodom, prečo knihu, ktorá sa začína vyhnitým sexom ����menštruáciou, čítať ďalej. A dospieť k zisteniu, že to stálo za to.

Originálne je už to, že Newmanová pracuje s témou, ktorá je v dystopických príbehoch v lepšom prípade okrajová ����v horšom celkom zabudnutá: témou ženskosti (vari presnejšie: úlohou ženy) v rôznorodosti jej aspektov, vrátane toho biologického, čiže sexuálneho. Orwell, ktorého román 1984 tvorí nielen podložie Newmanovej dystopie, ale ktorého postavy autorka do svojho príbehu aj priamo preberá, sa tomuto aspektu nevenuje. Jeho príbeh je vo svojej podstate čisto politický, rámcovaný dobou povojnovej atmosféry, v ktorej ho Orwell písal. V tom čase – ba možno presnejšie: pre Georgea Orwella – takéto feministické „nuansy“ dôležité neboli, lebo za oveľa dôležitejší považoval politický zápas o podobu budúceho sveta medzi demokraciou ����totalitarizmom, či slobody s autokraciou. Ten náznak, že pre Orwella to nebolo dôležité, vychádza z toho, o čom sa občas v orwellovskej literatúre vedie polemika. Totiž jeho vnímania ženy ����premien jej sociálnej či spoločenskej úlohy v dobovom historickom kontexte. Kritické hlasy Orwellovi vyčítajú jeho ignoranciu, ba až necitlivosť v tejto veci, čo má údajne nepriamo dokazovať, že sa zabúda, akú úlohu zohrala jeho prvá (predčasne zosnulá) manželka Eileen O´Shaughnessyová nielen v živote po jeho boku (a v jeho tieni), ale aj pri vzniku oboch najslávnejších Orwellových románov, teda 1984 ����Zvieracej farmy. Tak či onak, vo vzťahu k románu Sandry Newmanovej ide skôr o kolorit ����v našom prípade o poznámku na okraj, ako niečo podstatné.

Viac ako sedem desaťročí po vzniku klasického Orwellovho diela sa (so súhlasom Orwellovej nadácie) vraciame teda znovu do sveta Veľkého brata, tentoraz však inou cestou – a ak nič iné, tak sa vraciame skúsenejší práve o tých uplynulých viac ako sedem desaťročí. Tou inou cestou je pohľad Winstonovej milenky Julie Worthingtonovej, opravárky strojov na písanie románov na Ministerstve pravdy, ako istý kontrapunkt k Orwellovmu románu, no súčasne aj ako autonómny príbeh. Ten pohľad nám umožňuje vidieť takpovediac dovnútra celého systému, čo v tomto prípade znamená do psychiky jeho protagonistov ����predovšetkým do psychiky hlavnej postavy románu. V Newmanovej príbehu je nad politickým posolstvom postavený étos ľudského citu v dehumanizovanej mašinérii všeobecnej podozrievavosti. Ten ľudský cit však nemusí mať podobu zakazovanej (nenaplnenej) lásky, ale – ako u Newmanovej – je zakódovaný v bežnej každodennosti stotalitarizovaného sveta, kde neexistuje zdanlivo najmenší priestor pre ľudskosť či biologickú potrebu. Práve v tomto zmysle majú potom „vyhnitý sex“ a „menštruácia“ svoj logický ����originálny zmysel. V tej chvíli, keď hlavná postava príbehu vyriekne tieto slová v duchu i v rozhovore, celý príbeh sa dostáva úplne inde, ako je Orwellova takpovediac bezpohlavná dystopia. Náhle sa pred nami odkrýva celkom netušený priestor, v ktorom nemá zúfalý zápas o ľudskosť ����slušnosť primárne politické parametre, ale je prinajmenšom rovnocenný. A miestami vari aj dôležitejší ����nie až taký beznádejný. Čo sa v princípe odlišuje od Orwellovho sveta Veľkého brata, ktorého všetkopohlcujúci systém vylučuje akúkoľvek nádej ����možnosť na zmenu ����v ktorom je nenávisť absolútna. U Newmanovej sú veci relatívne: Julia je vzornou občiankou i ľahostajným cynikom; spolupracuje s režimom ����súčasne porušuje jeho pravidlá; pracuje v Lige mládeže proti sexu ����sama je promiskuitná. Aby sme to ilustrovali: Orwellov Winston Smith žije vo svete Severnej Kórey ����Newmanovej Julia v pokryteckom svete „reálneho socializmu“. Oba tieto svety majú styčné body minimálne v tom, ako dokážu človeka fyzicky zomlieť ����morálne ho zdevastovať. A súčasne sa od seba odlišujú – ak nie v ničom inom, tak v tej nádeji.

Je až obdivuhodné, ako Newmanovej dystopický labyrint drží pokope. Miestami je pre čitateľa dosť komplikované sa v tom vyznať (uznanie prekladateľke!), ale aj to je možné brať ako obraz miesta, v ktorom sa príbeh odohráva. Teda ako reglementovaného byrokratického priestoru, ktorého cieľom je úmyselná fyzická dezorientácia jeho obyvateľov s vedomým zámerom nedopustiť ich nekontrolovanú komunikáciu, zabrániť im v možnosti náhodného stretnutia, výmeny gesta, pohľadu, správy či podvratného lístka s nápisom ĽÚBIM ŤA.

Keď v júni 1949 vyšiel vo vydavateľstve  Secker & Wartburg Orwellov román 1984, jedinečnosť jeho dystopie spočívala v domyslení budúcej podoby politicky rozdeleného sveta, vychádzajúc z danej dobovej situácie. Ešte neprepukla studená vojna, ale Orwell už vedel, že Veľký brat všetko vidí ����pripravuje železnú oponu, za ktorou zmiznú milióny takých, ako bol Winston Smith. Sandra Newmanová za touto oponou, ale v nových kulisách 21. storočia, objavila ženu. A človek si s dvojnásobnou naliehavosťou uvedomí, že jej bremeno je oveľa ťažšie, ako sme si ochotní pripustiť.