��������

Ide o texty kratšieho aj dlhšieho rozsahu písané voľným veršom. Zbierka je rozdelená do štyroch častí: �ʰ��DZ�ó��, Láska: Veterná besiedka, Zelená renesancia ����Beh & Zámok, z ktorých prvý ����posledný oddiel knihu rámcujú štyrmi textami ����druhý ����tretí obsahuje 8 ����10 básní. Presný výpočet týchto faktov sa zdá potrebný, lebo dielo pôsobí dojmom kalkulovaného komponovania. Autorka akoby zámerne rámcovala, premýšľala nad detailmi, keď v básni ����������ٱ�ľ�ԴDz�ť čítame: „Dni sú očíslované / Texty píšu ľudí. / A tí potom predstierajú nesmrteľnosť“ (s. 37). Kováčiková nepredstavuje typ autorky poeta natus, je skôr typom poeta doctus. Snaží sa pracovať s archetypmi, aj keď k nim pristupuje trochu prudko, strmo, do básní ich vkladá silene, neorganicky.

Lyrický subjekt hľadá spomienky, nesie si so sebou životom postoj, v ktorom dominuje „tvrdohlavá nádej, hlas všetkých naliehavostí“ (s. 10). Strieda sa použitie rôznych slovesných osôb aj čísel, niekedy sa prehovára v podobe „my“ ����inokedy sa apelatívne obracia na niekoho v druhej osobe singuláru. Archetyp muža stretáva archetyp ženy. S odkazom na zelenú farbu z názvu zbierky sa v istom momente premieňajú na stromy. Nie je to až také prekvapivé. V Kováčikovej univerze: „Staticko-dynamický dojem / mechanického/ tohto/ práve bežiaceho sveta / sa odhalil v podobe náhody“ (s. 10). Problémom je, že lyrické subjekty majú až obsesívnu potrebu beh sveta komentovať, zaznamenávať, hovoriť o všetkých jeho triviálnostiach. A keď to robia, príbeh sa im vzpiera, drobí sa im pod rukami, strácajú nad ním kontrolu („Vždy, keď si otvoril knihu na nejakej strane, / príbeh bol už napísaný, zrelý ����realizovaný / ����niekým čítaný ����zapamätaný“, s. 26). Odpoveďou na nepriazeň osudu sa tak nejaví ani láska, ani tvorba. Všetci ostávajú zaseknutí kdesi na intervale medzi týmito aktivitami.

Dochádza k prezentácii opozícií (diaľka-blízkosť, zázračnosť-banálnosť, duchovno-telesno) s cieľom ich následného zmierenia v rámci tvorby čohosi, čo autorka nazýva „vnútorným projektom“. Nejde však o projekt, ktorému by metodickosť svedčala. Poetkin prejav je paradoxne najsilnejší v momentoch, keď opúšťa významový kalkul ����preklápa sa do roviny zameranej na eufonickosť básnického prejavu („Dávaj si pozor na darované črepy zrkadla“, s. 12) spolu s prácou na hláskovej inštrumentácii veršov („sú zo skla / Bez súkromia“, s. 17). Zelená renesancia sa vo viacerých básňach zaoberá otázkami povahy slova úzko prepojenými s otázkami povahy existencie ����vzájomnej interakcie subjektov. Ako východisková situácia je to síce pomerne veľké klišé, dalo by sa s ním však pracovať. Namiesto toho autorka stavia na jednoduché skratky, ako napríklad konštatovanie, že máme slabosť pre lásku ����utekáme stále smerom k nej, aj keď je takéto konanie racionálne nepochopiteľné. Zjednodušovanie až na hranicu únosnosti prinášajú autorkine pokusy o slovné hračky: „blaf (b-laugh-f)“ (s. 29) alebo o invenciu v podobe postavy nazvanej Devin, pričom je zdôraznené, že „volá sa ako ten hrad“ (s. 32). Snaha o hravosť nevyšla, pokusy o ňu sú ťažkopádne ����zbierke skôr ubližujú, ako by jej pomáhali.

Názov básnickej zbierky sľubuje renesanciu, po prečítaní textov však u čitateľa k žiadnej nedochádza. A nedochádza k nej ani v textoch samotných. Jediné, čo sa tu znovu zrodilo, je zopár referencií na velikánov svetovej literatúry (Sylvia Plath, Hermann Hesse, James Joyce, Franz Kafka), ale aj tie mohli byť napísané lepšie. V anotácii knihy na jej prebale Ján Gavura píše: „autori či literárni protagonisti majú neodmysliteľné miesto v Kováčikovej tvorbe ����poetka sa priamo usiluje napojiť do sveta literatúry“. Možno tam niekde vznikol problém. Usiluje sa až príliš. Ambícia tvoriť vysokú literatúru pre intelektuálne založené publikum je viac než zjavná. Z textov priam vytŕča. A znovuzrodiť sa silene – to by akosi nešlo.