ղľáԾ
Kauza: Pavlac alebo Hrám sa, hráš sa...
Peter Pavlac: Hra na smiech
Bratislava, L. C. A. 2001
Čestne prehlasujem, že sa nemienim prezentovať ako sudca, obhajca ani žalobca. Zaväzujem sa pôsobiť ako nestranný literárny vyšetrovateľ (rozumej recenzent) vprípade dnešného debutantského (zlo)činu.
Prvá kniha mladého prozaika Petra Pavlaca (ďalej len Peter P.) Hra na smiech zaujme čitateľa hneď na prvý pohľad. Peter P. je totiž orindž. Vlastne, obálka jeho knihy púta a dráždi zrak čitateľskej poroty svojou "nekonvenčnou" farebnosťou. A to je vporiadku. Pretože u Petra P. aj obálka je súčasťou literárneho textu, jeho sumarizujúcim a programovým (ne)uzavretím.
O čo teda ide? Označenie tohto literárneho počinu ako zbierky poviedok je do značnej miery problematické, pretože zdruhového a žánrového hľadiska nevyznieva jednoznačne, resp. autor stavil na pestrosť idúcu ruka vruke s hravosťou. To by mal byť evidentný dôkaz o pokuse Petra P. omnohoraké subjektívne uchopenie sveta vcelej jeho kráse a paradoxnosti. Mnohovýznamový názov Hra na smiech podporuje túto moju odvážnu kriminalistickú tézu, pretože celá kniha je jednou veľkou hrou. Hrou stextom, jazykom, čitateľom, srealitou.
Tým, že autor nazval svoju prvotinu Hra na smiech sa do istej miery dištancoval od obsahu a formy textu. Vtomto zmysle sproblematizoval aj vzťah autora a rozprávača, postavy a čitateľa. Úbohý čitateľ, ktorý vtomto prípade nie je obeťou, a ani vyšetrovateľ (rozumej recenzent) si preto nikdy nemôže byť istý (kto by si dnes aj bol), čo myslí Peter P. vážne, čo ironicky a čo nijako, pretože vknihe som predsa len občas vypátral isté formálne petrifikované gestá. Ponímanie hry sa u autora jednostaj metamorfuje a vistom zmysle aj radikalizuje od pólu každodennej absurdity, cez sebavedomú iróniu a aluzívnu paródiu až kexistenciálnej vyprázdnenosti, vraždiacej všetko životné a ľudské. Ako poľahčujúcu okolnosť však treba uviesť, že všetky (ne)možné udalosti sú podávané čitateľskej porote sprofesionálnym nadhľadom, ktorý páchateľ, t. j. autor, vzácne udrží až do konca. Už samotný pojem hra je natoľko obsažný, že ponúka "obrovské množstvo... neskutočných situácií... obrovské množstvo... kombinácií" (s. 178). A Peter P. tieto možnosti nemilosrdne (zne)užíva. Napriek tomu som sa občas nedokázal zbaviť pocitu, že element absurdity, ktorý vprózach páchateľ zanecháva ako poznávaciu stopu, sa stal skôr konečným cieľom ako nástrojom činu: jedna zaujímavá pointa nie vždy vystačí na zaujímavosť celej poviedky.
Obeťami zbierky sú často materiálne alebo duchovne (alebo obojako) obmedzení mladí ľudia, vystupujúci len pod krstným menom či iniciálami. Napríklad pseudointelektuál Oskar zpoviedky Traja sa hrdí iniciálami O. O., pričom čitateľ získava pochybnosti o tom, či ide o dve litery alebo dve nuly ako označenie istej miestnosti, kam postava na základe svojho správania patrí. Jedinou snahou obetí je "dostať sa ztohto kruhu priemernosti" (s. 62),čo im často pomáha zrealizovať páchateľ Peter P., ktorý ksvojim postavám (rozumej obetiam) zaujíma odsúdeniahodný cynický postoj – objekt je zaujímavý len do tej miery, pokiaľ plní primárny autorský zámer.
Jazyk celej zbierky patrí knajúčinnejším nástrojom, sktorými Peter P. disponuje. Syntax i lexika sú prispôsobené sujetu, ba dokonca často pôsobia ako silný významotvorný činiteľ podčiarkujúci paradoxnosť situácie: "Jej vzťah sJánom P. sa ustálil na pravidelnom sexuálnom živote" (s. 64). Minca má však dve strany a ani náš sympatický páchateľ sa, žiaľ, nevyhol občasnému sklzu do jazykových trápností typu: "usmeje sa popod neexistujúce fúzy" (s. 137).
Súbor uvedených dôkazov získaných počas môjho vyšetrovania (rozumej čítania) nie je zďaleka úplný, no myslím si, že dostatočne ilustruje nevinu Petra P. Ba čo viac, mňa svojím debutom Hra na smiech presvedčil o svojom talente, vtipe a tvorivom potenciáli, za ktorý ho treba oslobodiť od možnej paľby kritiky. Ja som sa totiž dobre bavil. Aj hral. Aj smial.
Marek Kopča
