ղľáԾ
Daniel Hevier: Priznané prózy Jána Johanidesa
Bratislava: LIC, 2020
Daniel Hevier v desiatkach svojich kníh prichádza takmer vždy s niečím novým. Ani kniha, týkajúca sa Jána Johanidesa, nie je výnimkou. Čitateľ môže mať chvíľami dojem, že číta románový text, ktorého hlavnou postavou je Ján Johanides, pretože Hevier veľmi fuknčne popretkával svoj literárnovedný, jazykovedný a esejistický text prvkami Johanidesovej biografie.
Vdecembri 2019 Hevier napísal: „Knihy Jána Johanidesa čítam už od sedemdesiatych rokov 20. storočia, teda päťdesiat rokov,“ (7) lebo ho „pokladám za jedného znajväčších epikov slovenskej prózy.“ (s. 8) Daniel Hevier čítal pre túto publikáciu všetky Johanidesove knihy – od prvej (údz, 1963) po tú poslednú (Hmla našej trpezlivosti, 2005). Ačítal ich, ako píše, „na jeden dúšok“, aby mohol nadobudnúť ucelený dojem amohol porovnávať – knihu sknihou, konštrukcie viet, vety, slová (neologizmy, gnómy, prirovnania, prívlastky...). „Niektoré vety, (...)majú takú výpovednú hodnotu, taký estetický účinok atakú myšlienkovú nosnosť, že obstoja aj samostatne – ako aforizmus, bonmot, gnóma, sentencia, reflexia.“ (s. 110) A vneposlednom rade si všímal grafickú podobu jednotlivých kníh. Vsúvislosti svýtvarnou stránkou nezabudol pripomenúť, že Johanides študoval vedu ovýtvarnom umení, sám príležitostne maľoval amanželka Oľga – maliarka – niektoré jeho knihy aj ilustrovala. D. Hevier vidí istú paralelu medzi výtvarnými smermi aJohanidesovými kompozičnými postupmi. Tak mu Johanides vychádza ako kubista prózy: „Tvary rozbíjal na fragmenty, aby znich poskladal nový tvar anovú tvár skutočnosti, ktorá by sa nám vyjavila bez vonkajšieho aranžmánu taká, aká je pod svojím povrchom.“ (s. 126)
Kniha ako sieť
Skaždou Johanidesovou knihou sa mu spája spomienka, ako sa knej dostal, čo ho na nej zaujalo, prečo pred tými desiatkami rokov niektoré odkladal na neskôr a iné „absolvoval“ aj sceruzkou vruke. Čo ho vzhľadom na vtedy aktuálny vek fascinovalo, prečo sa kniečomu sporadicky vracal. Sú to nesporne interesantné konštatácie, najmä ak sa začítame do Hevierových súčasných hodnotení Johanidesových próz. Jednotlivé kapitoly tejto knihy vystaval tak, že vytvára istú sieť medzi svojím pohľadom minulým aterajším, medzi tým, čo ovývine literatúry včasovom ateritoriálnom priestore vedel vminulosti ačo vie teraz, hľadá možné spojivá Johanidesovej prózy sautormi domácimi izahraničnými, reflektuje pohľady literárnych vedcov, no predovšetkým, zo svojho hľadiska analyzuje Johanidesove texty, ktoré ho predstavujú ako „šťastnú symbiózu svetovosti/európanstva sdomácimi tradíciami, bol aj novátor, experimentátor, rozbíjač formy, hľadač nových formálnych ciest, ale zároveň sa zaoberal ľudskými problémami adrámami...“ (s. 22)
Prítomný rozprávač
Hevier nielen konštatuje svoje čitateľské dojmy apostrehy, ale ich aj literárnovedne dokumentuje ukážkami zjednotlivých Johanidesových kníh. Odhaľuje vjeho próze skvelé detaily, ktoré objavil sodstupom času alebo pri návratnom čítaní. Venuje sa kompozícii, postavám, motívom, témam, rozprávaniu arozprávačovi, ale aj tematike očí, zraku apohľadu: „Niet hádam vslovenskej próze, ale ani vpoézii, autora, ktorý by sa tak často aintenzívne ako Ján Johanides venoval motívom očí, zraku či pohľadu, ktorý by nimi tak často, koncepčne avonkoncom nie náhodne, sýtil svoje texty.“ (s. 53)Jednoducho reflektuje, čo môže kvalitné literárne dielo obsahovať. Ovšetkom píše zaujímavo, percipient má chvíľami dojem, že číta románový text, ktorého hlavnou postavou je Ján Johanides, lebo Hevier veľmi funkčne popretkával svoj literárnovedný, jazykovedný aesejistický text prvkami Johanidesovej biografie. Arozprávač Hevier je neustále prítomný, zasahuje do „príbehu“ najmä včastiach, kde sa nachádza korešpondencia medzi ním aJohanidesom alebo tam, kde Hevier vedie sJohanidesom rozhovor, predovšetkým telefonický. „K listom sa Ján Johanides uchyľoval zriedkavejšie.“ (s. 142) Namiesto neho často písavala jeho manželka Oľga. Vknihe nájdeme Hevierov sonet snázvom „johanides“ ičasť „Ako som fotografoval Jána Johanidesa“, ktorá obsahuje niekoľko fotografií zobdobia, keď Hevier vydával jeho knihy. Ony mali „dať našej spoločnej knihe pečať, zblížiť sa ešte viac sautorom, preniknúť cez oko fotoaparátu za záves jeho tváre. Jána Johanidesa som fotografoval vjeho byte vŠali“. (s. 162) Hevier vložil do tejto knihy okrem korešpondencie arozhovorov aj autentické spomienky, ktoré sa viažu na ich osobné stretnutia (Ako som viezol Jána Johanidesa).
Neopakovateľná emocionalita
Jednotlivými knihami Jána Johanidesa nás Daniel Heviersprevádzaakýmsi reportážnym spôsobom, zapája nás do vnímania askúmania autorových textov. Čo je na Hevierových interpretáciách pozoruhodné, to sú vpravom slova zmysle reflexie nad jeho prózami: Čo prinášajú vtexte, pod textom inad textom, aké pravdy, asociácie; miestami vyjadruje oJohanidesových prózach aj jednoznačné úsudky . „Áno, Ján Johanides bol nielen prvý, ale aj jeden zmála autentických slovenských existencialistov.“ (s. 11) Všetky svoje tvrdenia Hevier dokazuje aj teóriou zoblasti literatúry, filozofie, filmu apod. Na charaktere Johanidesových próz vysvetľuje (nepriamo) rozdiel medzi kvalitnou umeleckou literatúrou ajej opakom. Odkrýva nielen to, ako kvalitnú prózu čítať, ale aj čo si vnej možno ako neodmysliteľný bonus všimnúť akochať sa vtom – vety, štýl, štylizácia... Obsahujú vsebe poznatky, skúsenosti, pravdy, sú maximálne estetické anesú odkaz pre príjemcu od Johanidesových postáv isamotného autora. Je to poézia viet, Johanidesova poetika. „Ján Johanides bol prozaikom, ktorému nestačili slová. (...)Preto si počas celého svojho prozaického pôsobenia vytváral neologizmy, ktoré by sme mohli nazvať aj ,johanidesmami´.“ (s. 38) Johanides vniesol do slovenskej literatúry emocionalitu neopakovateľným spôsobom, tvrdí Hevier apridáva, že stýmto krehkým materiálom narába umne asvkusom. Hevier si veľmi citlivo všíma, aké miesto zastával Ján Johanides včase normalizácie, aké vzťahy fungovali medzi ním atým oficiálnym aako to vplývalo na jeho žitie, živobytie i na percepciu jeho tvorby. Zmieňuje sa podrobne ospoločensky aideologicky dôležitej próze Nepriznané vrany, 1978 ajojednej formovej kuriozite, ktorou je štvorstranová veta. „Johanidesovi sa Nepriznanými vranami podaril excelentný husársky kúsok (...), nielenže sa opäť vrátil do literatúry bez poškvrny zo zrady na sebe samom, ale predhodil režimu paródiu (...)na výrobný román...“ (s. 63)
Tri doslovy
Autor ukončil svoju knihu dvoma, resp. troma doslovmi. Osobitne zaujme text Coda kJánovi Johanidesovi. Vňom sa Hevier prejavil ako autor, ktorý rád vymýšľa netradičné vonkajšie kompozície textov – istú hru spísmenami, číslami apodobne. Dvanásť písmen má meno apriezvisko Jána Johanidesa, dvanásť kompozičných častí tohto textu sa začína iniciálou jedného znich. Lenže práve vtejto časti povedal vari to najzákladnejšie oJohanidesovi ako očloveku aako oautorovi. Toto je asi najhodnotnejšia časť knihy – výborná esej, sdetailnou charakteristikou Johanidesovej tvorby. Celý text je značne polemický ktým, ktorí Johanidesa nepochopili, ba ho vosvojich hodnoteniach priam odsúdili. Svoje úvahy Hevier ukončuje tvrdením: „Ján Johanides patrí knajväčším európskym epikom 20. storočia. Vymýšľal sa avymýšľal si vmene fikcie, ktorej dával pečať silnejšej pravdy, ako je sama realita.“ (s. 204)
Treba povedať, že Daniel Hevier sa vtejto publikácii nezaprel ako prozaik aniako básnik, aprirodzene, ani ako človek, ktorý nielen rozumie literatúre avýtvarníctvu, ale estetické cítenie, estetický zážitok akatarznosť vumení sú preňho samozrejmosťou. Toto hľadal anašiel aj uJána Johanidesa.
Gabriela Rakúsová (1943)
Literárna kritička, vyštudovala slovenčinu a ruštinu, pôsobí v Košiciach. Spolupracuje s rozhlasom a s niektorými vydavateľstvami ako jazyková redaktorka, v novinách a časopisoch publikuje recenzie a reflexie. Vyšli jej knihy: Z literárnych reflexií, Medzi realitou a jej znakom, Fiktívne rozhovory (o autoroch a dielach).
