ղľáԾ
Kniha Pepína zLongitálu je súborom dvadsiatich šiestich krátkych príbehov, ktoré sú doplnené Malým predslovom autorkinej priateľky Tamary Šimončíkovej Heribanovej azáverečným slovom samotnej Petry.
Niektorí spisovatelia potrebujú celý život, resp. niekoľko napísaných diel na to, aby sa stali známymi. Petre Hilbertovej na to stačili knihy dve – teda, museli stačiť.
Ilustrátorka, výtvarníčka aspisovateľka Petra Hilbert (vlastným menom Petra Štrelingerová) prehrala boj o život tesne pred dokončením svojej druhej autorskej knihy. Prvú, Baladu osrdci, sisama aj ilustrovala azožala úspech. Je preto veľká škoda, že svoju ďalšiu knihu stihla doplniť len otext, nie oobrazovú prílohu. Ilustrátorkou sa stala Ruska Maria Makeeva, ktorú si autorka sama vybrala. Dôkladne jej poukazovala svoju tvorbu, zákutia Bratislavy irodinné fotografie, aby sa výtvarníčka vedela vcítiť do jej kože. Osamotné vydanie knihy sa postarala sestra Paula avydavateľstvo Slovart. Obálka knihy je štylizovaná do podoby denníka, je krásne fialovo-oranžovo-žltá, rozkvitnutá adetsky hravá. Svojím dejom je vhodná nielen pre deti, od škôlky po druhý stupeň, ale tiež aj pre dospelých na pripomenutie detstva bez stresu apracovných problémov.
Kniha Pepína zLongitálu je súborom dvadsiatich šiestich krátkych príbehov, ktoré sú doplnené Malým predslovom autorkinej priateľky Tamary Šimončíkovej Heribanovej azáverečným slovom samotnej Petry. Jednotlivé príbehy na seba voľne nadväzujú.
Netradičné je venovanie knihy – synovi a „longitálskemu“ domu. Ten nájdeme aj na niekoľkých ilustráciách vknihe aspolu so svojou divotvornou amagickou záhradou je podstatnou súčasťou deja. Točí sa okolo osemročnej Pepíny (detská verzia autorky), ktorá býva spracovne vyťaženými rodičmi (spisovateľom Ferdinandom Mráčikom anovinárkou Petronelou), malou sestrou Paulínou ababkou Katinkou práve na bratislavských Dlhých dieloch, t. j . vLongitále. Svet vidí detskými očami, atak sa dozvieme, že „od zastávky stúpa do kopca presne sedemdesiatdva kamenných schodov“ (s. 15), otec nosil mamu tak dlho na rukách, až sa „o deväť mesiacov, pravdaže po svadbe, narodilo dievčatko“ (s. 123). Kniha je zároveň aj akousi kronikou detstva aživota autorky. Spoznávame prívetivých susedov Muchovičovcov aHumbugovcov, vynaliezavého Profesora, ktorý cez sústavu hadičiek stáča víno apotrubím ho dopravuje kLongitálčanom až domov, trhovníčku pani Švédsku či Irmu Zuckermannovú, ktorá musela kvôli židovskému pôvodu odísť zPoľska. Ako na mnohých miestach Pepína upozorňuje: „Mama jej zakázala otravovať susedov“ (s. 67), avšak aj vďaka svojej odvahe anebojácnosti zažila takto nejedno veľké dobrodružstvo. Táto slovenská Pipi Dlhá Pančucha síce nevystrájala šibalstvá, ale zato sa nejeden jej príbeh končí radostne avkonečnom dôsledku aj inak, než by ste čakali. Najvrúcnejší vzťah mala sláskavou babkou Katinkou, ktorá sa knim prisťahovala aprezentovala jej svoje starecké múdrosti so štipkou drsnejšej životnej pravdy.
Autorka sa vtexte okrajovo dotýka závažných spoločenských tém, ktoré vníma okom detského diváka – odeportácii Židov sa dozvedáme zrozprávania Irmy Zuckermannovej: „Raz vnoci zobral tato mňa ajednu so sestier na dlhú cestu. Mama sďalšími dvoma sestrami mali prísť za nami. (...) Odvtedy som ich nevidela. (...) Vraj išli na prázdniny do tábora anikto ich viac nevidel. No ja si myslím, že žijú niekde na druhom konci sveta“ (s. 102). Rovnako naivne detsky opisuje dôsledky svetovej vojny: „Nevybuchnuté granáty ostali po vojne zahrabané kade-tade po lese vcelej Lopuchnianskej doline. To boli také železné draky, ktoré tam roztrhali zopár ľudí, nielen deti“ (s. 75). Autorka nezabudne ani vykresliť vtedajšie Dlhé diely: „Dolinu zjednej strany ohraničovalo rameno rieky amalá autobusová zastávka, na druhej strane sa začínali husté lesy. Atak Pepínin svet tvorilo pár domov popri ceste arozľahlé záhrady okolo nich“ (s. 77).
Osobitnou kapitolou je pre Pepínu mama. Vníma ju ako nežnú vílu vznášajúcu sa v milovanej záhrade adcéra ju pozoruje ako zjavenie, ktoré môže každú chvíľu zmiznúť či odletieť. Nakoniec, venovala jej aj posledný príbeh – Rozkvitnutá mama. Krásna, no pritom trpká spomienka na smrť matky, ktorá doslova odletela do výšin ako motýľ – rovnako ako jej „láskové meno“ od babičky. Umiestnenie práve tohto príbehu na koniec knihy je zámerné – Petra sa zmení vto, včo jej mama, apríbeh je odkazom pre jej syna Vincenta. Aj mamine slová dávajú nádej, že všetko je vživote tak, ako má byť: „Niektoré veci trvajú len chvíľu, no aký vedia zanechať neskutočný dojem!“ (s. 43), „(...) Aona uvidela svet maminými očami“ (s. 139).
Pokiaľ ide o jazykovú rovinu, autorka pracuje hravou formou snetradičnými apútavými prirovnaniami: „svetielka žiaroviek skákali po stenách ako neposedné svetlušky“ (s. 117), „milé vejáriky okolo očí“ (s. 19), mama „chodila sočami červenými ako králik, ktorého choval sused Muchovič na medzinárodnú výstavu vBudapešti“ (s. 51) či „popoludnie sa vyparilo ako voda vzáhradnej hadici“ (s. 71). Nedá mi ale nevytknúť pravopisné chyby, ktoré sa vtexte nachádzajú. Opomeňme detsky príznačné skomoleniny slov typu „sodoma komora“, ktoré mohli vzniknúť zámerne, ale aby si ani zodpovedná redaktorka nevšimla „jednu so sestier“ (s. 102) či vzáverečnom texte „rozpomenula som sa i na susedov, ktorý“ (s. 141)? Tieto hrúbky mierne kazia dojem ztejto knižky, vktorej ožíva posolstvo pre deti, ale aj dospelých. Ožíva vnej nanovo nielen Petra Hilbert, ale aj detstvo každého jedného znás.
Ivana Mičuchová
