Recenzia
Alena Štrompová
15.07.2011

Keď som bol smrteľný - Javier Marías - Nechcené tušenie pravdy

Nechcené tušenie pravdy

Bratislava, Artforum 2010.
Preklad Eva Palkovičová

„Nechcel som vedieť, ale dozvedel som sa,“ je charakteristická prvá veta románu Také biele srdce, ktorý španielskemu autorovi priniesol literárne uznanie. Jeden z najvýznamnejších súčasných svetových prozaikov sa k slovenskému čitateľovi dostáva pomerne neskoro a vo veľmi zúženom profile. Okrem prekladu ukážky zo spomínaného románu, jednej poviedky a jednej štúdie sa u nás Maríasovi nevenovala pozornosť. Premiérou je až zbierka poviedok Keď som bol smrteľný. Ob sahuje dvanásť poviedok. „Nechcel som vedieť, ale dozvedel som sa,“ – problém tajomstva a pravdy, otázok a odpovedí prestupuje nielen spomínaný román, ale celú Maríasovu dielňu. Inak to nie je ani v tejto knihe. Rovnaké motívy a niekoľko odsekov poviedky Na svadobnej ceste sa zhodujú s románom Také biele srdce. V zbierke však autor necháva scénu nerozvinutú, aby ukázal, ako v úvode spomína, že iné rozuzlenie a otvorený koniec robí z textu iný text... Javier Marías je brilantný rozprávač a štylista pohrávajúci sa so slovami a so schopnosťou vyjadriť silnú pointu neprvoplánovo, ale otvorenosťou príbehu. V zbierke sa striedajú poviedky s nádychom detektívnym, s oslabeným dejom alebo naopak, veľmi rýchlym spádom či jemnou mystikou. Pre autora príznačné opakovanie scén alebo paralelných situácií môžeme pozorovať i prechodom postáv z jedného príbehu do druhého, avšak každý z nich je jedinečný s vlastným motívom a prekvapivým rozuzlením. Marías, okrem iného britký autor novinových stĺpčekov, konanie postáv v poviedkach nehodnotí, akékoľvek morálne súdy alebo poučenia absentujú. Nahrádza ich ironické konštatovanie. Či už je protagonista svedkom tichej vraždy alebo nevery, či už odhalí marenie vyšetrovania v najvyšších kruhoch, nikto a nič nie je odsúdeniahodné. Radšej nech vrah používa holiaci strojček namiesto britvy v spolužití s novou partnerkou... Marías ponúka slovenskému čitateľovi dvanásť poviedok, na ktorých štýl azda nie je zvyknutý. Abstraktný pojem zla ostáva vo svojej ťažko definovateľnej rovine popri konkrétnom príbehu, a preto zlo nemusí byť odsúdeniahodné ani potrestané. S tým súvisia rôzne podoby lásky, niekedy aj absurdnej – a pohnútky z nej vyplývajúce. „Lebo základným pocitom detstva nie je túžba, ale očakávanie,“ zamyslí sa literárny hrdina jednej z poviedok. V každom z príbehov očakávame – rozuzlenie a odpovede na nastolené otázky. A aj keď sa ich dozvieme, je ešte mnoho neodhaleného, ktoré nám nedovolí vyniesť jednoznačný súd. Taký je Marías. Spája realitu s tušeným a predpokladaným, niekde mystickým.